SLOVO NA TÉMU (Valéria Juríčková) Obdobie Paschy nás každoročne vovádza do starozákonného i novozákonného sveta súčasne. Nie náhodou. Objavovanie Ježiša Krista na stránkach Starého zákona prináša svetlo do mnohých nejasností.
Mojžiš písal o Ježišovi
Starý zákon hovorí o Ježišovi viac, ako na prvý pohľad tušíme. Potvrdil to dokonca sám Ježiš, keď farizejom vraví: „Skúmate Písma, lebo si myslíte, že v nich máte večný život, a práve ony svedčia o mne“ (Jn 5, 39) a „keby ste verili Mojžišovi, verili by ste aj mne, lebo on o mne písal“ (Jn 5, 46). V týchto slovách má Ježiš na mysli Tóru, päť kníh Mojžišových, ktoré, okrem iného, obsahujú množstvo predpisov o slávení, obetách, bohoslužbe a pod. A práve toto sú miesta, ktoré prorocky ukazujú na Mesiáša a ktoré sa na Ježišovi už čiastočne naplnili. „Čiastočne“ hovoríme preto, lebo časť mesiášskych proroctiev Starého zákona sa naplní až pri druhom príchode Ježiša na konci vekov.
Dve série sviatkov – dva príchody Mesiáša
Biblia (na rozdiel od neskoršej židovskej tradície) kladie začiatok roka na jar, keď ho spája s dňom exodu z Egypta večer 14. nisana. Predtým, ako dá Boh Mojžišovi a Áronovi inštrukcie pred poslednou egyptskou ranou, povie: „Tento mesiac bude pre vás počiatočným mesiacom. Bude vám prvým mesiacom v roku“ (Ex 12, 1) a vo vzťahu k 14. nisanu hovorí: „Tento deň bude pre vás pamätným dňom a budete ho sláviť ako Pánov sviatok z pokolenia na pokolenie“ (Ex 12, 14). Ako si ďalej ukážeme, začiatok roka sa u Židov nesie v duchu slávenia niekoľkých sviatkov: Sviatok nekvasených chlebov – Pesach, Sviatok prvotín a Šavuot. Spôsob, akým sa tieto sviatky slávia, obsahuje momenty, ktoré sa s detailnou presnosťou naplnili na Ježišovi v udalostiach jeho ukrižovania, vzkriesenia a nanebovstúpenia. Po Šavuote sa dlhý čas akoby „nedialo nič“, čo exegéti pripodobňujú k obdobiu medzi prvým a druhým príchodom Krista. V jeseni Židov čaká druhá séria veľkých sviatkov. Začínajú sa Dňom trúbenia (Jom Trua), pokračujú dňom pokánia počas sviatku Jom Kippur a vrcholia na Sukkot, sviatok stánkov. V poexilovom období došlo k nebiblickej reinterpretácii sviatku Jom Trua, ktorý sa premenoval na Roš Hašana a začal sa nesprávne chápať ako začiatok roka. Hlbšia analýza tohto jesenného cyklu ukazuje na druhý príchod osláveného Krista tak, ako sa v jarnom cykle odráža osoba trpiaceho Mesiáša.
Baránok bez viny
Hoci sa slávenie Paschy začínalo až večer 14. nisana, baránka si rodina vyberala už niekoľko dní vopred. Priniesla ho do domu a starostlivo si ho všímala až do dňa Pachy, pretože baránok na túto obetu musel byť bez akejkoľvek chyby. Práve v deň výberu baránkov vstupuje Ježiš do Jeruzalema na osliatku a až do jeho zajatia sa zdržiava na verejnosti, veľa vyučuje a diskutuje. Po jeho výsluchu sám Pilát vyhlási, že je bezchybný baránok, ktorý môže byť obetovaný za hriechy ľudu, keď o ňom vyhlási: „Ja nenachádzam nijakú vinu na tomto človeku“ (Lk 23, 4).
Nekvasený chlieb čistoty a pravdy
„Hneď v prvý deň odstránite kvas zo svojich domov, lebo každý, kto by od prvého až do siedmeho dňa jedol niečo kysnuté, bude vyhladený z Izraela.“ (Ex 12, 15) Na základe týchto slov v každej židovskej domácnosti už vopred odstránia z domu všetok kvas a v predvečer slávenia rodina symbolicky ide so sviečkou v rukách do najtmavších častí domu a overí, či je dom vyčistený od kvasu naozaj dôsledne. Tento obrad má na mysli aj prorok Sofoniáš, keď hovorí: „V ten deň prekutám Jeruzalem lampami a navštívim chlapov, ktorí tučnejú na svojich kvasniciach a hovoria si: ,Pán neurobí ani dobré, ani zlé‘“ (Sof 1, 12).
Kvas v Starej zmluve symbolizuje hriech. Povinnosť odstrániť kvas z domu je obrazom povinnosti zrieknuť sa každého hriechu, aby sme mohli zažiť svoj vlastný Pesach a prejsť zo smrti do života. Keď apoštol Pavol karhá cirkev v Korinte, hovorí slová, ktoré si môžeme vztiahnuť na seba v každom čase: „Vaše vystatovanie nie je dobré. Neviete, že trocha kvasu prekvasí celé cesto? Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom. Ste totiž akoby nekvasený chlieb. Veď bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus. Preto slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy“ (1 Kor 5, 6 – 8).
Sederová večera
Sederová večera má prísne stanovený obrad. Ešte pred začiatkom večere žena zapáli dve sviece. Na stole sa nachádza podnos so symbolickým jedlom, z ktorého každé má svoj význam: 1) karpas – kúsok zeleniny, ktorý predstavuje nový život, ale aj vetvu yzopu, ktorú použili na natieranie verají krvou baránka v čase prvého Pesachu. Pred jedením sa karpas namáča v slanej vode, symbole sĺz prelievaných v egyptskom otroctve. 2) maror – horké byliny, najčastejšie chren, pripomína horký život v otroctve, ale aj horkosť hriechu. Jeden z výkladov hovorí, že srdce človeka je ako záhrada plná chrenu. Toho sa nezbavíme tým, že zožneme jeho vňať, musíme ho vytŕhať s koreňmi. Podobne sa hriechu nezbavíme vonkajškovými skutkami, ale premenou srdca. 3) charoset – zmes strúhaných jabĺk, orechov, škorice a vína – symbolizuje hlinu, z ktorej vyrábali v otroctve tehly. Sladká chuť pripomína, že aj ťažké veci sa môžu stať sladkými s nádejou prísľubu Božieho vyslobodenia. 4) bejca – varené vajíčko symbolizuje narodenie a život. Jeden z výkladov hovorí, že čím dlhšie sa vajíčko varí, tým je tvrdšie. Podobne to bolo s Izraelom. Čím väčší bol oheň utrpenia, tým pevnejším sa stával. 5) zroa – kóšer mäso na kosti, ideálne kosť barana. V čase Jeruzalemského chrámu sa prinášali baránky ako obeta, dnes však ide len o pripomienku. 6) macot – tri macesy položené na seba a zavinuté do ľanového obrúska. 7) majim – miska so slanou vodou, ktorá pripomína slanú vodu Červeného mora i slzy otrokov.
Počas sederovej večere sa na stole nachádza päť čiaš vína, ktoré majú svoj význam a meno: čaša posvätenia, čaša súdu, čaša vykúpenia (Ex 6, 6), čaša vďakyvzdania a chvály a posledná čaša (Eliáša) ostáva nedotknutá.
Ďalšou podstatnou časťou sederu sú tri macesy, prostredný sa volá afikoman (v preklade – ten, ktorý prichádza). V istej časti večere sa tento prostredný maces rozlomí napoly a ukryje, aby ho potom v ďalšej časti deti prítomné na sederi hľadali. Keď ho nájdu a prinesú predsedajúcemu, je to vrcholná časť sederu. Ide o symbol Mesiáša, ktorý takto chápu aj Židia. Afikoman je nájdený po samotnej večeri, potom sa láme a dáva sa prítomným. Je to posledná vec, ktorá sa na večeri je, aby v ústach ostala chuť Pesachu. Následne sa pije čaša vykúpenia.
Práve v tejto časti večere Ježiš vzal do rúk chlieb – teda prostredný maces, afikoman, ktorý predstavuje Mesiáša – lámal ho na kúsky a dával prítomným so slovami: „Toto je moje telo“. A teda jasne povedal: „Ja som ten, koho tento afikoman predstavuje, ja som Mesiáš.“ Potom v súlade s obradom sederu zobral do rúk čašu, ktorá sa volá čaša vykúpenia a predniesol známe slová: „Toto je moja krv“ – teda moja krv je tým, čo prinesie vykúpenie.
Prvotina zosnulých
Práve v čase Pesachu dozrievala v Izraeli prvá úroda (jačmeňa), z ktorej boli Židia povinní obetovať Pánovi ako prejav vďaky jeden omer (obeta prvotiny). Omer predstavuje starobylú mieru na meranie obilia, zrna alebo suchého tovaru – približne 3,9 litra. V dávnych časoch znamenala dostatočné množstvo zrna pre jedného človeka na jeden deň.
Inštrukcie o sviatkoch nájdeme najmä v 23. kapitole Knihy Levitikus. Hneď, ako sa končia inštrukcie o slávnosti nekvasených chlebov, text pokračuje: „Pán vravel Mojžišovi: ,Hovor Izraelitom a povedz im: Keď prídete do krajiny, ktorú vám dám, a budete konať žatvu, prineste zo svojej žatvy prvý snop kňazovi! On bude snop podávať pred Pánom, aby vám získal zaľúbenie; v deň po sobote ho bude kňaz podávať. V ten istý deň, keď podáte snôpok, obetujte Pánovi na celostnú žertvu bezchybného jednoročného baránka, k nemu ako potravinovú obetu dve desatiny jemnej múky miešanej s olejom na zápalnú obetu príjemnej vône pre Pána a k tomu ako nápojovú obetu štvrtinu hinu vína. A kým neprinesiete obetné dary na obetu Pánovi, svojmu Bohu, až do toho dňa nesmiete jesť ani chlieb, ani pražené alebo tlčené zrno. Tento príkaz bude večný v budúcich pokoleniach vo všetkých vašich bydliskách.‘“ (Lev 23, 9 – 14)
Tento sviatok sa slávil deň po sobote, teda v Nedeľu vzkriesenia. V čase, keď v chráme prinášali obety prvotín, Ježiš vstal z mŕtvych ako prvotina zo zosnulých. A ako hovorí apoštol Pavol: „Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí. Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých. Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie.“ (1 Kor 15 19 – 21)
Vzdialenosť na sobotu
Na štyridsiaty deň Ježiš vystupuje k Otcovi. Veriaci kresťania zo Židov predpokladajú, že k nanebovstúpeniu došlo práve v sobotu. Opierajú sa o slová evanjelistu Lukáša: „Vtedy sa vrátili do Jeruzalema z hory, ktorá sa volá Olivová a je blízko Jeruzalema vzdialená toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu.“ (Sk 1, 12) Či to bolo v sobotu, alebo nie, pravdou ostáva, že židovské slávenie soboty – šabatu – symbolizuje odpočinok v nebeskom kráľovstve. Ježiš vstupuje do dokonalého odpočinku, aby slávil večný šabat pri Otcovi. Do skutočného odpočinku môžeme vojsť len skrze toho, kto vyhlásil, že je Pánom nad sobotou, kto je Kniežaťom pokoja, Sar Šalom.
Kvas dostáva výnimku
Po prinesení obety prvého omeru (Lev 23, 10 – 14) sa počítalo sedem týždňov. Práve vtedy dozrievala druhá úroda, tentoraz pšenica. Pán v tento deň prikázal slávnostné zhromaždenie: „Odo dňa, keď ste po sobote obetovali svoj podávací snop, budete počítať sedem plných týždňov až do dňa, ktorý nasleduje po siedmej sobote, čiže päťdesiat dní. Vtedy prineste Pánovi potravinovú obetu z nového obilia. Zo svojich bydlísk prineste dva chleby na podávanie, ktoré budú z dvoch desatín efy jemnej múky upečené s kvasom ako obeta prvotín pre Pána.“ (Lev 23, 15 – 17)
Sviatok Šavuot bol zároveň tzv. pútnickým sviatkom, keď Židia povinne putovali do Jeruzalema, aby tam priniesli obety. Aj preto bolo v Jeruzaleme počas vyliatia Svätého Ducha zhromaždených toľko Židov. Ak ste však čítali úryvok z Knihy Levitikus o tomto sviatku pozorne, mohli ste si všimnúť jednu zvláštnosť. Chleby, ktoré sa prinášali ako obeta do chrámu, boli upečené s kvasom. Pritom v Knihe Levitikus (2, 11) sa píše: „Nijaká obeta, ktorú prinesieš Pánovi, nesmie byť zaprávaná s kvasom.“
Obeta prinášaná na Šavuot predstavuje Cirkev, ktorá je hriešna (s kvasom), ale volá na Boha ako nevesta na svojho ženícha, a ten zostupuje, aby bol s ňou. Zatiaľ čo obeta Pesachu či sviatku prvotín symbolizovala Ježiša Krista, ktorý jediný bol a je bez hriechu.
Na Bózovom poli
Príbeh Židovky Noemi a Moábčanky Rút je hádam známy z biblickej Knihy Rút. V čase, keď vládnu sudcovia a keď podľa Biblie „každý si robil, čo sa mu páčilo“ (Sud 21, 25), bol v Izraeli hlad ako dôsledok hriechu Izraela. Noemi sa s manželom a dvomi synmi odsťahuje do pohanských krajov s nádejou na lepší život a obživu. Ale v cudzine jej zomrie muž aj obaja synovia. Vtedy sa dopočuje, že v Izraeli čakajú dobrú úrodu. Boh Izraelu žehná. Rozhodne sa vrátiť a jedna z jej neviest, Rút, ide s ňou. Biblia o ich návrate píše: „Do Betlehema došli na začiatku žatvy jačmeňa.“ (Rút 1, 22) Teda do Betlehema, Domu chleba v preklade, sa vracajú v čase Paschy.
Keď sa vyjasní vzťah medzi Rút a Bózom, vynorí sa iný príbuzný, ktorý má prednostné právo na vykúpenie Noemi aj Rút. Keď dôjde ku konfrontácii, príbuzný sa pôvodne domnieva, že ide len o majetok Noemi. Tak to vyznieva zo slov Bóza: „Noemi, ktorá sa navrátila z Moábskej roviny, dáva do predaja čiastku poľa, čo patrila nášmu bratovi Elimelechovi. Povedal som si, že ti to dám vedieť a poviem ti…“ (Rút 4, 3n) Príbuzný súhlasí a nástojčivo povie: „Ja ho odkúpim.“ (Rút 4, 4) Ale Bóz pokračuje ďalej: „Ak dnes nadobudneš z Noeminých rúk pole, si povinný vziať si aj Moabku Rút, manželku zosnulého, aby si oživil meno zomrelého pre jeho dedičstvo.‘ Príbuzný povedal: ,Tak ho nemôžem odkúpiť, lebo by som si zničil svoj dedičný podiel.‘“ (Rút 4, 5 n)
Židovskí exegéti hovoria, že ak v Písme nie je uvedené meno niekoho, predstavuje ten človek samotný Zákon. V tomto prípade sa pred nami odkrýva symbolika Knihy Rút. Máme pred sebou Židovku Noemi a pohanku Rút. A ich záchrana závisí od dvoch mužov – Bóza a bezmenného príbuzného. Bóz (v preklade Mocný) tu predstavuje samotného Ježiša a príbuzný zastupuje Zákon, o ktorom Pavol vo svojej kázní pred Židmi hovorí: „Nech je vám teda známe, bratia, že skrze neho sa vám zvestuje odpustenie hriechov. Od všetkého, od čoho vás nemohol ospravedlniť Mojžišov zákon, v ňom je ospravedlnený každý, kto verí“ (Sk 13, 38 n). Príbuzný v Knihe Rút hovorí, že „nemôže vykúpiť Rút“, podobne ako Zákon „nemohol ospravedlniť“ ani Židov od hriechu a už vôbec nie Nežidov. Situovanie Knihy Rút do obdobia Paschy potvrdzuje túto interpretáciu knihy a dáva nám nádej, že získame to, čo získala spomínaná Moabka – záchranu, zabezpečenie, bezpečie, lásku a spokojnosť v dome nášho záchrancu Ježiša Krista.
