Topánky

PRÍBEH (Marta Gromošová) Nakupovanie nepatrí medzi moje obľúbené kratochvíle. Azda to bude tým, že v minulom režime znamenalo ísť nakupovať skoro to isté ako trestnú výpravu. Sieťovka, peňaženka a častý nesúlad medzi potrebami obyčajného človeka a ponukou plánovaného hospodárstva. Keď som raz videla v zelovoci banány, na ktoré nestál dlhokánsky rad, kúpila som tri kilá a s bratom sme sa ich najedli do sýtosti.
„Len si daj,“ povzbudzovali sme jeden druhého pri nečakanej banánovej žúrke. Rovnaké to bolo aj pri ostatných komoditách, ešte aj trojuholníčky roztierateľného syra po protekcii…
Nebyť tvorivosti našej pedantnej mamy, ktorá dokázala napríklad pridaním pletenej osmičky do raglánového rukáva a tmavomodrého prúžka na predný diel upliesť z dvoch starých lyžiarskych pulóvrov nášho otca tri detské svetríky, nevedela by som sa vžiť do pocitu, keď mi dieťa tvrdí, že oblečenie „hryzie“. Veľmi dobre si pamätám na chvíle, keď si bolo treba natiahnuť na hlavu ružovú pletenú čapicu, ktorá pri odkladaní na poličku tak strašne praskala, že večer z nej padali iskričky. Dotyk s vlasmi spôsoboval silné svrbenie hlavy, čím sa vnútorné napätie vo vzťahu dieťa – rodič iba zbytočne zvyšovalo. Z detí, ktoré mali úpletovú čiapku, sa máloktorému podarilo vydržať bez jej sústavného poťahovania, škrabania hlavy a nervóznych pohybov. Ten pocit, že sa mi čiapka zahryzla do hlavy a postupuje stále bližšie a bližšie k mozgu, bol taký intenzívny, že som si chvíľami predstavovala samu seba o hlavu kratšiu, celkom ako v rozprávke, len s krkom ako definitívnym zakončením môjho, aj tak len 150-centimetrového tela.
Dnes sa nedokážem bezcieľne túlať po obchodoch. Nakúpiť a zmiznúť. Nemám radosť z toho, že na mňa hľadia ako na potenciálneho zlodeja a nie ako na platiaceho zákazníka. Prekáža mi za pätami teta v mojom veku natlačená v nevkusnej uniforme alebo pánko s bajúzami v prepotenom tričku. Páchne tak intenzívne, až mi to do očí vháňa slzy. Pobiehanie po obchodoch nie je dobré na srdce a ohrozuje aj peňaženku.
Pred pár rokmi som si kúpila hriešne drahé topánky. Nádherné, kožené, jediné v celom meste. Od prvej chvíle mi bolo jasné, že sa ich cena prejaví aj v rodinnom rozpočte, ktorý bol v tom čase dosť napätý, ale boli neodolateľné! V rámci svojich možností som po príchode domov zušľachtila byt, obriadila deti a nachystala večeru. Po dlhom čase sme mali jesť príborom… Zaštrngali kľúče, otvorili sa dvere a v nich sa zjavil manžel. Musel cítiť vôňu dobrého jedla, isto sa potešil a prekvapil, ale… V ústrety mu bežala naša najstaršia dcéra s rečníckou otázkou:
„Vieš, aké drahé topánky si mamka kúpila?“
Manžel zbledol ako pred infarktom, bez slova si umyl ruky a bol ešte mlčanlivejší ako obyčajne. Tuším ani nejedol. Smutne sa pozrel na škatuľu a vôbec nezdieľal moju radosť z kúpy. V byte bolo cítiť vôňu kvalitnej kože a strašný nepokoj.
„Chceš mi ho zabiť?“ opýtala som sa tentoraz ja dcéry. Topánky som nosila do úplného rozpadnutia. Asi päť rokov. Stále držali tvar, boli veľmi pohodlné, nečakane kvalitné a vydržali azda aj preto, že si ich „údržbu“ vzal na starosť môj manžel. Vždy nakrémované, poumývané, pripravené vyraziť do ulíc.
Bola to veľmi dobrá kúpa, ale trvalo veľmi, veľmi dlho, kým manžel tieto moje nové topánky „rozchodil“.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *