BIBLICKÁ KATECHÉZA (Pavol Burda) Mladík učupený na zemi s hlavou medzi kolenami, ktorému sa v mysli preháňajú tie najčernejšie myšlienky: „Ako to poviem rodičom? Čo som komu urobil? Nezvládnem to. Určite to pokazím. Nedokážem sa im pozrieť do očí. Na toto nemám. Bojím sa.“
Starosti kráľa Dávida v 57. žalme vyzerajú neprekonateľne. A niet sa čo diviť. Je v jaskyni s malou družinou a zvonku k nemu doliehajú zvuky približujúceho sa vojska na čele s kráľom Šaulom, ktorý je pripravený zabiť ho. Situácia sa vyhrocuje a Dávid akoby priamo pred sebou videl mohutného nahnevaného kráľa rozhodnutého nenechať si vziať kráľovstvo, po zuby ozbrojených vojakov s naleštenými štítmi a nabrúsenými mečmi. Ako ich však môže vidieť, keď sa skrýva v jaskyni? Oko a srdce majú v tomto žalme veľmi blízko. Srdce zažíva strach, súženie, obavu, hrôzu, a preto sa Dávidovi zdá, akoby nepriatelia boli priamo pred ním. Aj Boha vidí ako toho vysoko na nebesiach: „On zošle pomoc z neba a zachráni ma“ (v. 4a). Obavy ho doslova pritlačili k zemi a on nemá odvahu ani zdvihnúť hlavu.
Strach z nás robí menších, ako v skutočnosti sme. Chce nás presvedčiť, že to, čoho sa bojíme, je väčšie, silnejšie, nebezpečnejšie ako my. A prekvapivo má pravdu! To, čoho sa desíme, nás naozaj presahuje, nedokážeme sa s tým popasovať sami. V tej chvíli na seba nehľadíme pravdivo, sme v tme strachu a ulite neistoty. Jeho slabosti však nie sú miestom, ktorému by sa Boh vyhýbal, ba naopak. Myslím, že Boh obľubuje takéto situácie, aby nám ukázal svoju starostlivosť.
Dávidovo hrdinstvo sa neprejaví tak, že zúrivo vybehne z úkrytu s mečom v ruke. Rozhodne sa dôverovať nie svojej sile a odvahe, ale Božej veľkosti. Nebezpečenstvo nezmizne, keď sa v modlitbe obráti na Pána. Ešte vždy tu sú zuby ako oštepy a šípy a jazyk sťa nabrúsený meč (v. 5). Dávid už nemá sklopený zrak, hľadí na Boha, nie vzdialeného, ale prítomného priamo v zažívanej situácii. On jediný je väčší ako strach aj ako to, čo ho spôsobilo.
Žalmista popisuje Boha ako toho, kto vládne nielen nad zemou, ale kto sa vznesie dokonca nad samotné nebesia. A len tento pohľad mu umožňuje vyhrávať nad strachom spevom (a to sa v tej jaskyni musel riadne ozývať). Len to, na koho hľadí, mu dáva silu povzbudzovať roztrasené srdce (v. 8), aby sa prebudilo zo sna obáv.
Strach je väčší ako my. Nemusíme čakať, kým sa staneme lepšími, poslušnejšími, silnejšími, múdrejšími a porazíme vlastné obavy a desivé predstavy. Boh nás neposiela do boja samých, navyše proti ozbrojenému nepriateľovi. Je pripravený bojovať za nás, a dokonca sa o svoje víťazstvo s nami podeliť. Už teraz môžeme spolu s Dávidom pozdvihnúť hlas a vyspievať hoci osamote v jaskyni dôveru, že Boh dokáže poraziť akýkoľvek strach.
„Budem ťa, Pane, velebiť medzi pohanmi a zaspievam ti žalmy medzi národmi. Lebo až po nebesia siaha tvoje milosrdenstvo a tvoja vernosť až po oblaky. Bože, vznes sa nad nebesia a tvoja sláva nech je nad celou zemou.“ (v. 10 – 12)