SLOVO NA TÉMU (P. Tirpák, J. Gradoš) V životnom rytme človeka, jeho práce a odpočinku má sviatočný deň – deň Pána privilegované miesto. Prerušuje každodenné práce a umožňuje oddych. Je to deň protestu proti otroctvu práce a kultu peňazí. Božie konanie je vzorom pre ľudské konanie. Ak Boh odpočíva v siedmy deň, aj človek má prestať pracovať a nechať aj iných, aby si oddýchli (porov. KKC 2172).

Slávenie sviatočného dňa u Židov sa postupne stalo predmetom množstva príkazov a zákazov, ktoré obmedzovali človeka. Proti tomuto stavu sa postavil Ježiš a nad zachovanie odpočinku postavil prvenstvo lásky (porov. Mk 3, 2 – 6; Lk 13, 10 – 17). Ak je príkladom pre človeka práca Boha, rovnako je pre neho príkladom aj jeho odpočinok (Gn 2, 2). Odpočinok Boha nie je jeho nečinnosť. Boh nikdy neprestáva pracovať (porov. Jn 5, 17). Tento odpočinok zdôrazňuje dokonalosť zavŕšeného diela. Boh sa na svoje dielo chcel pozrieť pohľadom plným radostného zaľúbenia, nasmerovaného ku všetkým veciam, ale najmä k človekovi ako vrcholu stvorenia. Je to pohľad, v ktorom možno určitým spôsobom vycítiť zásnubnú dynamiku vzťahu, ktorý Boh chce mať s človekom, a pozýva ho uzavrieť zmluvu lásky.
Sviatočný deň bol určený na odpočinok pre človeka a skrze neho aj pre zvieratá. Pôvodne mal čisto sociálny ráz (porov. Ex 23, 12). Zákon chápal odpočinok veľmi prísne: zakazoval zapaľovať oheň (porov. Ex 35, 3), zbierať drevo (porov. Nm 15, 32n), pripravovať jedlo (porov. Ex 16, 23n). Približne v Ježišových časoch esséni (židovská náboženská komunita) zachovávali sviatočný deň v celej jeho prísnosti, zatiaľ čo učitelia z radov farizejov vypracovali o tom podrobný súbor predpisov.
Boh však vyzýva veriaceho odpočívať nielen tak, ako odpočíval on, ale odpočívať v ňom. Zveril Izraelu sviatočný deň, aby ho zachovával na znamenie večnej zmluvy. Bol to deň pre Pána, na chválu Boha, jeho stvoriteľského diela a jeho spásnych skutkov v prospech Božieho ľudu. Tento postoj nemá v žiadnych iných kultúrach podobu. Napríklad v Babylone boli podľa astrologických výpočtov dni voľna dňami nešťastia. Práca v dňoch voľna bola nebezpečná, a preto zakázaná. Boli to dni strachu. Naopak, pre veriacich v Boha je deň odpočinku dňom radosti; človek smie prerušiť prácu a radovať sa s Bohom.

Nedeľa v kresťanstve
Kresťania si uvedomovali záväznosť zachovania slávenia sviatočného dňa. Ale pre Kristovo zmŕtvychvstanie prijali ako sviatočný deň prvý deň po sobote, deň vzkriesenia. Vo veľkonočnom tajomstve totiž ľudská prirodzenosť a s ňou i celé stvorenie spoznala oslobodenie Božích detí. Toto vnútorné spojenie nedele s Pánovým zmŕtvychvstaním veľmi zdôrazňujú takmer všetky cirkvi. Nedeľa každý týždeň znovu a znovu pripomína veriacim veľkonočnú udalosť, v ktorej pramení spása sveta.
Postoj k nedeli je obrazom nášho postoja k Bohu. Pre mnohých je nedeľa deň spánku, cestovania, výletov, zábavy a športu. Nedeľa však má byť predovšetkým dňom Pána. Boh je naším Stvoriteľom a udržiavateľom. Od neho závisíme. Nábožná a osobná účasť na svätej liturgii v nedeľu nás zaväzuje vo svedomí. Vážne dôvody nás od tejto povinnosti môžu ospravedlniť (vážna choroba, náhla nevoľnosť, veľká vzdialenosť od chrámu, nutná neodkladná práca a služba lásky k blížnym, ako je napríklad opatera chorých). Nedeľnú liturgiu nemožno nahradiť počúvaním bohoslužieb v rozhlase alebo sledovaním v televízii.
Človek nie je stroj. Má dušu, ktorá len v Bohu nachádza pokoj. Má však aj telo. Aj ono potrebuje oddych. Podľa Božej vôle nedeľa má slúžiť aj blahu človeka. Práve pre dnešného človeka je to dôležité. Telo i duch sú úmornou a jednotvárnou prácou vyčerpané. Potrebujú oddych. Po Francúzskej revolúcii sa v roku 1793 rozhodli zaviesť vo Francúzsku revolučný kalendár, kde týždeň mal desať dní. A hoci v piaty deň tohto týždňa mali robotníci pol dňa voľno, postavili sa proti novému kalendáru, a ten nevydržal ani dva roky. Človek potrebuje oddych a ten nezíska, ak sa nedeľa vyplní stálou honbou za zábavou, vyčerpávajúcou jazdou, nadmerným športom. Týmto sa nedeľa ľahko stane bežným pracovným dňom.
Nedeľa nemala vždy charakter voľného dňa. Až vo štvrtom storočí uznal občiansky zákon Rímskej ríše týždenný rytmus a nariadil v nedeľu voľno. Tak sa mohli kresťania v tento deň konečne bez prekážok venovať spoločnej modlitbe. Pápež Lev XIII. označil v encyklike Rerum novarum sviatočný odpočinok ako právo pracujúceho, ktoré má zabezpečiť štát.
Vďaka nedeľnému odpočinku môžu nájsť to správne miesto aj každodenné starosti a úlohy; hmotné veci, o ktoré sa znepokojujeme, uvoľňujú miesto duchovným hodnotám; osoby, s ktorými žijeme, nadobúdajú v tomto pokoji svoju pravú tvár. Nedeľa je tak dňom pokoja človeka s Bohom, so sebou samým i so svojím blížnym.
Veriaci často zabúdajú, že nerešpektovaním nedele ako Pánovho dňa ubližujú sami sebe. Nedeľná účasť na liturgii nie je povinnosťou preto, že by to nejako potreboval Boh. Je to nutnosť pre nás podobne ako pitie tekutín. Zanedbávaním pitia tekutín poškodzujeme seba samých a rovnako zanedbávaním účasti na liturgii ubližujeme sebe samým. Náš príklad však môže zvádzať k podobnému konaniu aj tých, ktorí sú od nášho svedectva života závislí, najmä deti.
Podobne aj nerešpektovanie nedele ako dňa odpočinku v konečnom dôsledku uškodí tomu, kto ho nerešpektuje. Psychológovia hovoria o potrebe psychickej očisty od pracovného vyťaženia, o potrebe „vypnúť“. Toto stíšenie však nemožno nájsť v hluku zábavy ani v pasívnom sledovaní televízie či v návšteve rôznych obchodných centier. Všetko to, čo nás odrádza od pokojného prežitia nedele, vedie k väčšej psychickej záťaži, k väčšiemu stresu a nervovému vypätiu. A následne ku kolapsu psychiky i celého organizmu. A potom i rodiny.

Nedeľa v službe lásky
Práve tá stojí často na konci záujmu o nedeľu. Cez týždeň v rýchlom pracovnom tempe niet času sa skutočne zaujímať jeden o druhého. V prvom rade o členov rodiny, ale aj o členov komunity, v ktorej žijeme. Svätý pápež Ján Pavol II. dáva konkrétne nápady, ako možno vo sviatočný deň rozmnožiť lásku k blížnemu: „Pozvať k vlastnému stolu nejakú osamelú osobu, navštíviť chorých, postarať sa o jedlo nejakej chudobnej rodine, venovať nejakú hodinu špecifickým iniciatívam dobrovoľníckeho hnutia a spolupatričnosti by bol určite jeden zo spôsobov, ako vnášať do života Kristovu lásku čerpanú z eucharistického stola.“
Konanie nerešpektujúce nedeľu však vedie k následnému nutnému nerešpektovaniu nedele tými, ktorí sú „povinní“ zabezpečovať servis. Sú tak povinní vykonávať úlohy, ktoré ich oberajú o možnosť sláviť nedeľu ako deň Pána a odpočinku. A tak sa špecifickým spôsobom spĺňajú slová Ježiša Krista: „Beda vám, … pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi! Sami doň nevchádzate, a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte.“ (Mt 23, 13) A tak nedeľný nákup v obchode, posedenie v kaviarni či reštaurácii, návšteva rôznych športovo-relaxačných centier, kín a divadiel má za následok narúšanie vzťahov, rozpad rodín, ba neraz i rôzne závislosti a v niektorých prípadoch i smrť človeka. Nerešpektovaním nedele prispievame k vzniku novodobých otrokov, a tým potierame rovnosť človeka s človekom.
A hoci „sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (Mk 2, 27), rešpektovanie sviatočného dňa vedie k rešpektovaniu človeka, jeho dôstojnosti, hodnoty v spoločnosti i originality. A tak sa sviatočný deň stáva naozaj dňom pre človeka, pre jeho vzrast v sociálnych vzťahoch, pre načerpanie sily i múdrosti do ďalšieho pracovného dňa. Nie je dňom povinností tak často chápaným v tradičnej náboženskosti, ale dňom možností, ako sa zlepšiť, ako nájsť cestu a pokoj v hluku a chaose tohto sveta.

Dies Domini – Deň Pána
Dôležitosť významu nedele zdôraznil aj svätý pápež Ján Pavol II., ktorý 31. mája 1999, na sviatok Zoslania Svätého Ducha, vydal apoštolský list s názvom Dies Domini – Deň Pána. V liste približuje veľkosť tohto dňa v týždni, ktorý je pre kresťanov prvotným sviatkom. Zároveň ponúka čitateľom možnosť naplnenia a vnímania nedele, v ktorej prostredníctvom nedeľného odpočinku môžu nájsť svoj správny rozmer.
Nedeľa, deň pokoja človeka s Bohom, so sebou samým i s blížnymi, je aj chvíľou, v ktorej je človek povolaný venovať nejaký pohľad obdivu prírode a dať sa strhnúť do tej obdivuhodnej a tajomnej harmónie. Nedeľa nie je podľa svätého Jána Pavla II. iba dňom Pána či dňom Ježiša Krista a jeho vzkriesenia, ako učí zvlášť tradícia východných cirkví. Je aj dňom Cirkvi, ale aj dňom človeka, radosti, odpočinku a spolupatričnosti. „Nech je zvelebený ten, ktorý vyzdvihol veľký deň nedele nad všetky dni. Nebo i zem, anjeli i ľudia plesajú v radosti.“ Tieto slová maronitskej liturgie dobre vystihujú živé zvolania radosti, ktoré charakterizuje nedeľu.
Podľa pápeža pre kresťanov nie je normálne, aby nedeľa, sviatočný deň radosti, nebol aj dňom odpočinku, a preto zostáva pre nich ťažké „zasvätiť“ nedeľu, keď nemajú na to dostatok voľného času.

V duchu evanjelia a zlatého pravidla kresťanstva: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7, 12) by mal každý kresťan rešpektovať právo na nedeľný odpočinok pre druhého človeka rovnako, ako očakáva rešpektovanie tohto práva od iných ľudí. Upieraním tohto práva nabáda a ospravedlňuje vykorisťovanie seba samého a preberá tak zodpovednosť za následky plynúce zo zbytočne premrhaného času, ktorý mal stráviť so svojím Otcom uprostred svojej rodiny.

Z pastierskeho listu biskupov Slovenska o svätení nedele
V snahe pripraviť sa na rozhodujúci Pánov deň posväcujeme svoje životy slávením sviatočného dňa, ktorý nazývame dňom Pána. Tento deň nám pomáha nezabudnúť na pôvod a zmysel nášho života. Je pre nás príležitosťou zastaviť sa, upriamiť pozornosť na Boha. „Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni“ (KKC, str. 504), hovorí nám tretie Božie prikázanie. Týmito sviatočnými dňami sú pre nás nedele, pripomínajú nám deň Pánovho zmŕtvychvstania a deň Zoslania Svätého Ducha. Zároveň sú pre nás odkazom na biblickú správu o stvorení sveta, po ktorom Boh na siedmy deň odpočíval.
V minulosti bolo svätenie nedele v našej spoločnosti samozrejmosťou. Dnes to tak, bohužiaľ, nie je. Mnohí v nedeľu pracujú alebo chodia na nákupy − neraz na úkor návštevy chrámu. Vzniká tak atmosféra, v ktorej sa prežívanie sviatočného dňa nesviatočným spôsobom javí ako bežné a prijateľné, dokonca aj pre veriacich katolíkov. S tým však nemožno súhlasiť. Rešpektovanie tretieho Božieho prikázania aj dnes znamená zasvätenie nedeľného dňa, teda oddych od práce a vzdanie vďaky Pánovi prostredníctvom bohoslužby. Máme za čo Bohu ďakovať a máme ho za čo chváliť.
Pritom je zrejmé, že každý človek potrebuje aj oddych od práce, ktorú koná počas týždňa. Potrebuje venovať čas svojim blízkym, svojej rodine. Cez týždeň máme veľa povinností a menej času jeden na druhého. V nedeľu by mala byť rodina spolu, nemalo by chýbať spoločné stolovanie počas obeda, u veriacich spoločná modlitba. Všade naokolo však vidíme, že mnoho otcov musí pracovať na stavbách či developerských projektoch. Aj dva − tri týždne bez prestávky. Viaceré ženy matky nemôžu nedele prežiť s rodinou, ale trávia ich v obchodných prevádzkach. Uvedomme si, že prvou obeťou stierania rozdielov medzi pracovnými dňami a nedeľou je rodina.
Ak vlastník podniku či obchodu necháva bežať prevádzku aj v nedeľu a vo sviatok, nedáva svojim zamestnancom možnosť, aby náležite prežili sviatočný deň. Keď toto konštatujeme, chceme poďakovať tým podnikateľom, ktorí sviatočný charakter nedele a sviatkov rešpektujú. Na pleciach živnostníkov v tejto oblasti leží len jedna časť zodpovednosti. Dôsledky na slávenie nedele má totiž konanie každého z nás. Ak neváhame v nedeľu betónovať, píliť drevo či dovoliť firme, aby nám prišla obkladať kúpeľňu, nebude nám prekážať, ak zostanú otvorené obchody. Naopak, príde nám to vhod. Pre naše nároky a požiadavky však potom musia do práce nastúpiť aj ďalší.
K tomu možno dodať, že aj liberálny prístup spoločnosti, najmä samospráv, k otváracím hodinám v obchodoch má negatívny vplyv na rodinný život. Pripomeňme si, že neprítomnosť otca a mamy počas nedele rodinu vždy ochudobňuje. Kde chýba čas budovať medziľudské vzťahy, tam rodinné spoločenstvo zostáva vystavené rozličným nebezpečenstvám. Navyše, dlhodobá nepretržitá práca má aj svoje zdravotné dôsledky a je menej efektívna.
Úprimne nám záleží na tom, aby v našej spoločnosti bolo čím viac šťastných a spokojných ľudí. Aby otcovia a mamy mohli prežívať nedeľu so svojimi deťmi doma a nie na stavbe alebo medzi regálmi v obchode. Obraciame sa preto na vás, drahí veriaci, aby ste nás podporili v úsilí o lepšie prežívanie nedele. Apelujme spoločne na predstaviteľov politických strán, ale aj na miestne samosprávy a podnikateľov, aby pri rozhodovaní o otváracích hodinách neposielali v nedeľu matky a otcov do zamestnania. Nezabudnime však ani na to, že ak ako kresťania katolíci nezmeníme svoje návyky a s nimi súvisiace nároky na druhých, nadarmo budeme vyzývať občianskych predstaviteľov, aby upravili pravidlá nedeľného predaja.
Preto vás, drahí bratia a sestry, prosíme: venujme nedeľu Bohu a svojej rodine. Zúčastnime sa na bohoslužbe. Navštívme príbuzných a priateľov, najmä starých, chorých a nevládnych. Oddýchnime si. Nechoďme v nedeľu nakupovať. Nezabúdajme, že aj predavač má svoju rodinu a v nedeľu niekomu chýba. Majitelia obchodov a firiem, nevyžadujte, prosím, od svojich zamestnancov nedeľnú prácu, ak nie je spoločensky nevyhnutná. Všimnime si na príklade viacerých európskych štátov, že prežívanie nedele ako voľného dňa je nielen uskutočniteľné, ale aj všeobecne prospešné.
Obraciame sa aj na vás, drahí bratia kňazi. V mnohých farnostiach jestvovala užitočná prax doplniť nedeľnú bohoslužbu slávením večierne. Dnes je toto slávenie, bohužiaľ, na ústupe. Tam, kde je to možné, pokúste sa obnoviť tradíciu nedeľných večierní alebo iného hodnotného duchovného programu.
„Zaradoval som sa, keď mi povedali, pôjdeme do domu Pánovho!“ čítame v 122. žalme. Tieto slová azda najjednoduchšie vyjadrujú to, k čomu by sme vás, drahí bratia a sestry, chceli povzbudiť týmto pastierskym listom. Aby ste znovu objavili radosť z oslavy trojjediného Boha, ku ktorej nás pozýva aj slávenie sviatočného dňa. Aby ste nadobudli väčšiu radosť z rodinného života, a túto radosť dopriali aj druhým. V tomto duchu sa, spolu so žalmistom, modlíme za vás a prosíme o šťastie pre vás i pre vaše rodiny. Nech vás neustále požehnáva a ochraňuje všemohúci Boh Otec i Syn, i Svätý Duch!