PREDSTAVUJEME (Jan Krupa) Vznikla v prvej polovici 18. storočia v dôsledku sporov medzi dvomi súperiacimi prúdmi v Antiochijskom grécko-pravoslávnom patriarcháte, ktorý vzišiel zo stúpencov kristologického učenia Chalcedónskeho koncilu (451) v rámci ranokresťanského Antiochijského patriarchátu.
Podmanenie Antiochie (dnešnej Antakye na juhovýchode Turecka) moslimskými Arabmi v roku 637 malo za následok oslabenie tejto cirkvi skrze konverzie kresťanov na islam. Vyhnanstvo antiochijských patriarchov v Konštantínopole znamenalo rastúci byzantský vplyv, pričom od 10. storočia bol západosýrsky rítus tejto cirkvi postupne nahradzovaný byzantským obradom. Od 14. storočia patriarcha sídli v Damasku.

Cirkevná únia s Rímom
Pod vplyvom latinských rehoľných spoločností, ktoré od 17. storočia pôsobili na území Antiochijského patriarchátu, predovšetkým kapucínov, karmelitánov a jezuitov, boli viacerí biskupi Antiochijského patriarchátu otvorení cirkevnej únii s Rímom. Po smrti antiochijského patriarchu Atanáza v roku 1724 sa zhromaždili v Damasku a za nového patriarchu zvolili Serafima Tanasa, stúpenca únijných plánov, ktorý prijal meno Cyril VI. Ale v Aleppe protirímsky naladení biskupi paralelne zvolili za nového patriarchu mnícha Silvestra z Cypru, ktorý prijal meno Jeremiáš III.
Napokon konštantínopolský patriarcha vysvätil za nového antiochijského patriarchu Jeremiáša III., ktorého aj osmanskí vládcovia uznali za právoplatného nástupcu jeho predchodcu. Cyril VI. bol exkomunikovaný a vykázaný z krajiny. Svoje patriarchálne sídlo si zriadil v Kláštore svätého Spasiteľa pri starobylom meste Sidon v Libanone. V roku 1729 do tejto záležitosti zasiahol pápež Benedikt XIII., ktorý uznal voľbu Cyrila VI. za právoplatnú a poslal mu pálium na znak cirkevnej jednoty s Rímom, čím sa začali písať dejiny Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi.
Cyrilovi nástupcovia na patriarchátnom stolci sa chápu ako právoplatní nástupcovia antiochijských patriarchov, a preto vedú počítanie mien jednotlivých patriarchov neprerušene ďalej až dodnes.

Arabskí východní katolíci
V priebehu 18. storočia rýchlo rástol počet melchitských gréckokatolíkov na Blízkom a Strednom východe, pretože mnohí veriaci vyčítali pravoslávnym patriarchom ich prílišnú blízkosť k osmanským vládcom. V roku 1772 boli všetci katolíci byzantského obradu na území troch starokresťanských patriarchátov Alexandrie, Antiochie a Jeruzalema podriadení melchitskému patriarchovi, ktorý je dodnes hlavou všetkých arabsky hovoriacich katolíkov byzantského obradu. Je to vyjadrené v jeho titule, ktorý má oficiálne od roku 1838: patriarcha Antiochie a celého Východu, Alexandrie a Jeruzalema.

Aj melchitský patriarcha sídli v Damasku
Približne v tom čase gréckokatolícky patriarchát prevzal označenie melchitský, ktoré bolo dovtedy bežné pre pravoslávnych kresťanov v Antiochijskom, Alexandrijskom a Jeruzalemskom patriarcháte, ktorí akceptovali kristologické učenie Chalcedónskeho koncilu. V nasledujúcom období sa používa výlučne na označenie arabských katolíkov byzantského obradu. V roku 1848 Melchitskú gréckokatolícku cirkev oficiálne uznal osmanský štát a melchitský patriarcha mohol preniesť svoje sídlo do Damasku, kde sídli dodnes.
Melchitská gréckokatolícka cirkev má dnes vyše 1,5 milióna veriacich, predovšetkým v Sýrii, Libanone a Izraeli a veľkú diaspóru v Amerike. Najvyšším predstaviteľom tejto cirkvi je Jeho Blaženosť Gregor III. Laham (* 1933).