CIRKEVNÉ PRÁVO (Jozef Miňo) V živote človeka sú situácie, pred ktorými máme rešpekt. Takýto nenáležitý rešpekt majú aj veriaci pred sviatosťami. Viditeľne fenomén strachu vnímame pri sviatosti pomazania chorých, ktorú ľudovo často nazývame „posledné pomazanie“, a to iba preto, lebo často ju prijímajú zomierajúci veriaci. „Pomazanie chorých ,nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na jej prijatie je isto už vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti.‘“ (KKC 1515) Kánonické právo zdôrazňuje: „Veriaci v Krista, vždy keď vážne ochorejú, nech ochotne prijímajú pomazanie chorých; dušpastieri a príbuzní chorých sa majú postarať, aby chorí boli touto sviatosťou vo vhodnom čase posilnení.“ (kán. 738 CCEO) Táto sviatosť je pre veriacich, keď vážne ochorejú, nemusí ísť o bezprostredné nebezpečenstvo smrti, ale o situácie, keď ideme na operáciu, keď niekto má diagnostikovanú vážnu chorobu bezprostredne neohrozujúcu život, alebo veriaci, ktorí dosiahli vek šesťdesiat rokov života, aj keď nie sú chorí. Vtedy Cirkev kladie nám všetkým na zodpovednosť – chorým, dušpastierom, príbuzným, aby chorí ochotne prijímali túto sviatosť, a kňazi a príbuzní sa majú postarať, aby chorí túto sviatosť prijali na posilnenie vo vhodnom čase! Veľmi sa odporúča, aby táto sviatosť bola vysluhovaná v chrámoch pre veriacich, napr. v čase pôstu. Sviatosť vysluhuje kňaz modlitbou a pomazaním posväteným olejom podľa liturgických textov.
Účinkom tejto sviatosti je osobitný dar Svätého Ducha: milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť. Táto milosť obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokušeniam zlého ducha, t. j. proti pokušeniu malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou. Táto Pánova pomoc chce prostredníctvom sily jeho Ducha priviesť chorého k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to Božia vôľa. (porov. KKC 1520) Ďalšou milosťou je spojenie sa s Kristovým utrpením a to tým, že chorý prijíma silu a dar užšie sa spojiť s Kristovým utrpením. Utrpenie ako následok dedičného hriechu dostáva nový zmysel: stáva sa účasťou na Ježišovom spasiteľnom diele. (porov. KKC 1521)