PROFAMÍLIA (Michal Pavlišinovič) Stáva sa, že pri všakovakých rozhovoroch sa nás niekto opýta, či poznáme toho a toho človeka. Možno ste to už zažili. Niekedy nám to meno nič nehovorí. No stačí, aby sme zahliadli len jeho tvár na nejakej fotografii a už by sme si vedeli spomenúť, o koho ide. Podľa odborníka na ľudskú pamäť Billa Clennana až 98 % ľudí si vie zapamätať tvár, no s menom už majú problém. Tieto výsledky sú potvrdené anketou, na ktorej sa zúčastnili tisícky ľudí. Takmer každý mal problém zapamätať si meno. Ako je možné, že si vieme zaradiť tvár, no na meno si nespomenieme? Obvykle už po piatich minútach na to zabudneme. Podľa odborníka je na vine nedostatočná koncentrácia. Faktom je, že pri zoznámení sa sústredíme na stisk ruky, vzhľad človeka, jeho vystupovanie. Keď nám povie svoje meno, považujeme ho v tej chvíli za nepodstatnú vec.
To, že si niekto pamätá meno druhého človeka, bolo vždy považované za znak dobrého vzťahu medzi týmito ľuďmi, znak priateľstva. Toto veľmi dobre vie aj Mojžiš, keď oroduje u Pána za izraelský ľud, ktorý sa pod Sinajom začal klaňať zlatému teľaťu. Mojžiš sa vracia do minulosti a pripomína Bohu, ako jeho samotného pozval do služby. Bol to Boh, kto vyznal Mojžišovi, akú milosť má v jeho očiach, keď povedal: „Poznám ťa po mene, ba našiel si milosť v mojich očiach“ (Ex 33, 12b). Tieto slová počul Mojžiš z Božích úst a skrze tieto slová vyprosí milosť aj pre vyvolený národ.
Božie slovo nám ponúka aj iné miesta, kde Boh vyjadruje úplné priateľstvo s človekom. Ba nielen priateľstvo, ale zaľúbenie si človeka. „Teraz však toto hovorí Pán, tvoj stvoriteľ, Jakub, tvoj tvorca, Izrael: ,Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám ty si môj.ʻ“ (Iz 43, 1) Je úžasné čítať tieto slová, odkaz nášho Boha pre každého jedného z nás. Ako dokonale nás pozná. Ako veľmi mu záleží na človeku. Veď on nás chce sprevádzať, aj keď sa budeme brodiť vodami či riekami, ani tie nás nepotopia. Aj keď pôjdeme ohňom, nepopálime sa a plameň nebude na nás horieť. Prečo? Pretože sme jeho. Pretože do dlaní si vryl naše mená. Pretože nás chce spasiť.
Boh skrze poznanie mena, skrze volanie na človeka dokáže pohnúť aj jeho myslením. Spomeňme si len na Zacheja. Mýtnika, ktorého dovtedy nikdy nestretol. Keď prichádza k figovníku, volá ho po mene: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ (Lk 19, 5) Zachej rýchlo schádza dole a, ako hovorí evanjelium, prijíma ho s radosťou. Ba nielenže ho prijíma do svojho domu, ale s radosťou mení aj svoj život.
Toto poznanie má aj nás voviesť do plnšej jednoty s Bohom. A nielen s Bohom, ale zvlášť do jednoty so svojím blížnym. Aby nemuselo o nás ľuďoch platiť to, že keď sa pohádame, tak si nevieme prísť ani na meno. Skúsme sa nechať obopnúť Božou láskou, tou láskou, ktorá má meno Emanuel – S nami Boh.