SVEDECTVO (Mária Medvecová) Po osemnástom roku života už oficiálne deti nesmeli byť umiestnené v detskom domove, preto boli posielané domov k príbuzným. Ale viacerí z nich aj naďalej potrebovali finančnú podporu najmä ohľadom štúdií. Kontakt s príbuznými sme sa snažili nadviazať už počas školských prázdnin, ak to bolo možné, posielali sme deti k nim domov aspoň na niekoľko týždňov. Zopár z nich tam dlho nepobudlo, pretože nemali naplnené základné životné potreby. Spomínam si na smutný prípad troch takmer už dospelých súrodencov, ktorým sa matka pred dvoma rokmi nečakane vrátila z JAR a vzala si deti domov. Žiaľ, jej pozornosť sa obmedzila len na niekoľko týždňov v roku, a deti nechávala samotné aj niekoľko mesiacov s malým množstvom peňazí, ktoré im čas od času nosila. Chodili si k nám aj naďalej po jedlo, až raz s príchodom zimy sa najmladší odmietol vrátiť domov. Nasledoval ho starší brat. Oboznámili sme úrady, že sa vracajú k nám. Chýbala len sestra, šestnásťročná dievčina, o ktorej sa hovorilo, že sa rada stretáva s chlapcami. Tá sa objavila niekoľko týždňov pred mojím odchodom, a bola vychudnutá na kosť. V dôsledku nedostatočnej stravy sa u nej začal silne prejavovať vírus HIV, na rôznych častiach jej tela sa objavovali vredy a bola potrebná operácia. Po jej zvládnutí sme verili, že dievčina, inak kedysi najlepšia žiačka v triede, sa dá opäť do poriadku. Povzbudzovala som ju k štúdiu, ktoré môže viesť k pestrej budúcnosti, že to trápenie má už za sebou. Až poslednú nedeľu pred mojím odchodom, keď som si myslela, že ju celú strávim rozlúčkou s deťmi, nás prekvapila ľútostivým nárekom, lebo v dôsledku neutišujúcej bolesti v ústach nebola schopná prehĺtať. Bolo treba ju opäť vziať do nemocnice. Po dvojhodinovom čakaní na lekára, ktoré mi preplakala v náručí, sme sa dočkali pomoci. O niekoľko dní na to sa ma kňaz, ktorý ich mal všetky na starosti, opýtal: ,, Myslíš, že zomrie?“ Ja, ktorá som v živote nevidela umierať človeka, som sa snažila presvedčiť kňaza, ktorý sa už stretol s desiatkami umierajúcimi na AIDS, že to nemôže byť pravda. Božie cesty sú nevyspytateľné. Bolo by kruté, keby sa jej život skončil dôsledkom chýb, ktoré vykonala, pretože bola sama ponechaná čeliť životu v takom mladom veku. Možno len hľadala prejav citu, náklonnosti a priazne dospelého človeka, tej nedbanlivej veci pre všetkých, ktorí sme vyrastali s rodičmi.
Život v Lesothe bol iný, ale nádherný a pokojný. Každým dňom ma prekvapovala vyrovnanosť miestnych ľudí. Bolo neobvyklé sledovať, s akým pokojom pristupovali k nežiaducim správam a povinnostiam. Možno sa každý jeden z nich už stretol so smrťou, ktorá im dávala poznať skutočnú podstatu života. Som vďačná, že som mohla byť súčasťou projektu, ktorý poskytuje sirotám nemalé svetlo nádeje v lepšiu budúcnosť.
(dokončenie z predchádzajúceho čísla)