PREDSTAVUJEME (Ján Krupa) Sýrska katolícka cirkev i Sýrsko-malankarská katolícka cirkev používajú západosýrsky obrad Sýrskej pravoslávnej cirkvi. Dnešný západosýrsky obrad sa vyvinul z antiochijskej liturgie, ktorá vzišla z jeruzalemskej liturgie. K antiochijskej tradícii patrí aj východosýrska, maronitská, byzantská a arménska liturgia. Dedičstvo antiochijskej liturgie zvlášť dobre uchoval západosýrsky a východosýrsky obrad.
Liturgická kreativita
V rámci Sýrskej pravoslávnej cirkvi existovali viaceré variácie liturgických obradov. Rozdiely medzi liturgiami jednotlivých sýrskych eparchií a kláštorov sýrski kresťania chápali ako osobitný prejav duchovnej vitality a kreativity. Preto existujú rozličné liturgické tradície, pestované napríklad v mestách Amida (dnes Diyarbakir), Edessa (dnes Sanliurfa), Mardin, Mosul, Tikrit či Tur Abdin, pričom vzišli z dvoch hlavných tradícií:
1. Liturgická tradícia Seleukie-Ktesifonu a Tigritu pod vedením mafriana (najvyššieho predstaviteľa Sýrskej pravoslávnej cirkvi mimo hraníc Rímskej ríše), ktorá má viac spoločných prvkov s východosýrskou tradíciou.
2. Liturgická tradícia Antiochie, Edessy, Tur Abdinu a Militini (dnes Malatya), teda miest, ktoré v rozličných obdobiach slúžili ako sídlo sýrskeho patriarchu Antiochie (v cirkevnej hierarchii mafrian nasledoval hneď po patriarchovi Antiochie).
Prednosť antiochijskej liturgie
Z historického pohľadu existoval do 8. storočia rozdiel medzi edesskou sýrskou liturgiou a antiochijskou gréckou liturgiou. Sýrska pravoslávna cirkev sa neustále chápala ako cirkev Antiochie, preto antiochijská liturgia mala vždy prednosť.
Po rozkole v Antiochijskom patriarcháte v dôsledku Chalcedónskeho koncilu (451) bola antiochijská grécka liturgia preložená do sýrčiny a poslúžila ako model reformy sýrskej liturgie. K liturgickým reformám dochádzalo až do 13. storočia, pričom sa vyznamenali Jakob z Edessy († 708), Moses Bar Kefa († 903) a Michael Sýrčan († 1199). Po Chalcedónskom koncile bola sýrska liturgia obohatená o mnohé hymny, ktoré skomponovali Efrém Sýrsky († 373) a Jakob zo Serughu († 521).
Melchitská cirkev, ktorá sa sformovala z prívržencov chalcedónskeho kristologického učenia v Antiochijskom patriarcháte, slávila do 10. storočia antiochijskú liturgiu. Počas byzantskej okupácie severozápadnej Sýrie (964 – 1084) ju však nahradila byzantskou liturgiou preloženou do sýrčiny (dnes ide o Antiochijský grécko-pravoslávny patriarchát). Sýrska pravoslávna cirkev potom prevzala od melchitskej cirkvi do svojej liturgie niektoré pôvodne grécke hymny.
Pestrosť anafor
Keďže sýrska cirkev musela často bojovať o prežitie, nevlastní veľké nádherné chrámy a neslávi okázalú liturgiu. Západosýrsky obrad sa však môže popýšiť takmer trojciferným počtom eucharistických modlitieb (anafor). Prednostné postavenie má Jakubova anafora. Ide o starobylú jeruzalemskú Jakubovu liturgiu, ktorú v gréckom štýle prepracoval Jakob z Edessy († 708). Bar Hebraeus († 1286) vyhotovil jej skrátenú verziu.
Spomedzi anafor sú niektoré pripísané skorým rímskym pápežom: Klementovi Rímskemu († 97), Sixtovi II. († 258), Júliovi I. († 352) a Celestínovi I. († 432). Po Chalcedónskeho koncile (451) už nefiguruje žiaden rímsky pápež ako autor sýrskej anafory.
Bezpochyby boli mnohé anafory preložené z gréčtiny do sýrčiny: Atanáza Alexandrijského († 373), Jána Zlatoústeho († 407), Cyrila Alexandrijského († 444), Dioskora z Alexandrie († 454), Severa z Antiochie († 538) a ďalších.
