AKTUÁLNE (Anna Záborská) Ochrana žien pred násilím je povinnosťou každého civilizovaného štátu. Nezáleží pritom, či ide o násilie, alebo hrozbu násilia vo verejnom priestore, alebo v súkromí, v zamestnaní, alebo doma.
Pre kresťana je navyše násilie na ženách v každej svojej podobe prejavom nepochopenia ducha evanjelia. Ten, kto sa ho dopúšťa, pácha už dnes trestný čin a zároveň aj ťažký hriech.
V konkrétnych prípadoch však mnohokrát vidíme, že súčasný systém ochrany žien pred násilím nestačí. Štát a jeho inštitúcie, počínajúc políciou cez súdy až po školy by mali robiť viac. Mohlo by sa preto na prvý pohľad zdať, že tzv. Istanbulský dohovor, teda Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, je dobrá vec, pretože štáty, ktoré ho prijmú, budú musieť pravidelne skladať účty o tom, ako postupujú pri ochrane žien pred násilím. A ak expertný výbor usúdi, že prijaté opatrenia nie sú dostatočné, vytvorí tlak na dotyčný štát, aby ich zlepšil.
Lenže o akých ženách Istanbulský dohovor vlastne hovorí? Na jednom mieste definuje, že ženskosť/mužskosť osoby a jej biologické určenie nijako nesúvisí s určením rodu osoby (gender). Tento rod je akousi množinou rolí, ktoré človek zastáva v spoločnosti, „vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov“. Pri narodení človek ešte žiaden rod nemá – mužom či ženou sa stáva len postupne pod vplyvom spoločnosti, výchovy a sebaurčenia.
Lenže ak je podľa Istanbulského dohovoru násilie voči ženám definované ako „rodovo podmienené“, je len veľmi ťažké účinne proti nemu zasiahnuť. Každému konaniu štátneho orgánu by muselo predchádzať preskúmanie, či je osoba v ohrození ženou v zmysle rolí, ktoré vykonáva a vzorov správania, ktorými sa riadi. Takéto skúmanie by nevyhnutne blokovalo nielen účinný zásah polície, ale aj činnosť sociálnych pracovníkov a súdov. Možno aj preto zvyšný text dohovoru predpokladá, že žena je osoba so ženskými chromozómami, a nie osoba, ktorá sa za ženu považuje v súvislosti so sebaurčením a v súlade s článkom 3 písmena c) dohovoru, ktorý definuje rod.
Popri stieraní rozdielov medzi mužmi a ženami zasahuje Istanbulský dohovor aj do niektorých základných práv a slobôd. Zákaz diskriminácie žien je totiž formulovaný tak široko, že môže znemožniť lekárom a zdravotníckym pracovníkom uplatniť si výhradu vo svedomí. Obmedzuje aj právo rodičov na výchovu svojich detí. Štáty sa totiž v dohovore zaväzujú, že prijmú opatrenia na odstránenie všetkých modelov správania, ktoré sú založené na „stereotypných rolách žien a mužov“ (čl. 12 ods. 1) a zavedú na všetkých stupňoch vzdelávania „študijné materiály týkajúce sa problematiky rovnoprávnosti mužov a žien, nestereotypných rodových rolí […]“ (čl. 14 ods. 1). Pritom zo skúseností v Európskom parlamente môžem potvrdiť, že za „stereotypnú rodovú rolu“ ženy je často označované aj materstvo.
Kľúčom k predchádzaniu násiliu, ktoré je namierené proti ženám, je správne pochopenie ľudskej dôstojnosti, ktorá pramení v poznaní, že každého muža a ženu stvoril Boh na svoj obraz (Gn 1, 27). Rovnosť v tejto dôstojnosti je zároveň jediným spoľahlivým základom pre spoločenské normy kladúce si za cieľ boj proti násiliu na ženách a domácemu násiliu. Formovanie a vedenie človeka od jeho detstva k rešpektu a úcte k ľudskej dôstojnosti je najúčinnejším nástrojom v prevencii a boji proti akémukoľvek násiliu vrátane toho, ktorého obeťami sú ženy.

Pokusy predefinovať vzťahy medzi mužmi a ženami cez teóriu rodovej rovnosti bez pochopenia bohatstva, ktoré vzniká spojením dvoch rozdielnych, hoci rovnako cenných bytostí, sú len nezodpovednými experimentmi ohrozujúcimi samotné fungovanie spoločnosti.