MINIROZHOVOR (Ľubomír Petrík) V svojom príhovore ste kňazom povedali, aby sme sa stávali aj po skončení Roka milosrdenstva my sami bránami milosrdenstva. Môžete aj čitateľom Slova priblížiť túto myšlienku?

Sme predmetom Božieho milosrdenstva. Ako ľudia stvorení Bohom, ako kresťania aj ako kňazi. Keď hľadíme na otvorené Ježišovo srdce, vidíme, že Boh je tu pre nás až do posledného dychu, do poslednej kvapky svojej krvi.
Myslím si, že by sme sa mali stále živiť touto skutočnosťou otvoreného Ježišovho srdca. Toto si potrebujeme uvedomovať my kňazi, zvlášť pri slávení eucharistie, aby sme podobne ako Ježiš vedeli dávať sami seba, uvedomujúc si to aj pri slovách, ktoré vyslovujeme: „Toto je moje telo, ktoré sa za vás láme.“ Je to nie len objektívna skutočnosť, ale tak isto aj subjektívna, pretože my sami ako kňazi sa máme stať telom, ktoré sa vydáva za veriacich a ktoré sa pre nich láme.

Prišli ste na Slovensko povzbudiť kňazov v spovednej službe. Čo vidíte ako najdôležitejšie pre kňaza spovedníka vo vzťahu k penitentovi (spovedajúcemu sa)?
Vo vzťahu kňaza spovedníka ku kajúcnikovi považujem za dôležité mať ducha viery, ktorý sa prejaví v spôsobe, akým kňaz kajúcnika prijíma, v spôsobe, ako kňaz tohto kajúcnika zmieruje s Bohom a ako ho potom prepustí zo spovede, aby kňaz skutočne neznečistil alebo nepoškvrnil nič z toho, čo Boh chce zdokonaliť.
Tu na Slovensku vnímam že, sa tu spovedá dosť, dosť veľa, a treba pripomenúť kňazom, aby aj naďalej boli veľkodušní v tejto službe, ale treba tiež byť aj vnímavý na to, akým spôsobom budeme kráčať ďalej, pretože v iných častiach sveta to nie je tak ako na Slovensku, a preto treba byť vnímavý na to, odkiaľ a kam sa pozeráme, odkiaľ berieme vzory a čím sa inšpirujeme.