PREDSTAVUJEME (Ján Krupa) Antiochia, hlavné mesto rímskej provincie Sýria, predstavovala centrum raného kresťanstva v Palestíne a Sýrii. Dnes bezvýznamná Antakya v juhovýchodnom Turecku bola kedysi sídlom patriarchu popri Ríme, Konštantínopole, Alexandrii a Jeruzaleme, pričom v hierarchii patriarchátov obsadzovala štvrté miesto pred Jeruzalemom.
Od polovice 5. storočia sa Antiochijský patriarchát stal dejiskom sporu medzi prívržencami a odporcami učenia o dvoch prirodzenostiach v Kristovi, božskej a ľudskej, ako ho definoval Chalcedónsky koncil (451). Z odporcov chalcedónskej kristológie sa sformovala Sýrska pravoslávna cirkev.
Cesta k cirkevnej únii s Rímom
Prvé kontakty Sýrskej pravoslávnej cirkvi s Rímskou cirkvou siahajú do obdobia križiackych výprav vo vrcholnom stredoveku. Do cirkevnej únie s Rímom vstúpili ojedinelí biskupi. Na Ferrarsko-florentskom koncile sa síce zúčastnila malá delegácia Sýrskej pravoslávnej cirkvi, ktorá 30. novembra 1444 podpísala únijný dekrét Multa et admirabilia, ale cirkevná únia zostala len na papieri. Aj v nasledujúcich storočiach stroskotali viaceré únijné pokusy.
V roku 1626 prišli do sýrskeho Aleppa kapucíni a jezuiti, ktorí propagovali medzi sýrskymi veriacimi úniu s Rímom. Čoskoro boli pre získaných veriacich zriadené arcibiskupstvá v Damasku (1633) a Aleppe (1656). Vplyv zjednotených Sýrčanov v Aleppe bol taký silný, že v roku 1662 dokázali povýšiť na vakantný miestny patriarchálny stolec svojho biskupa Andreja Achidžana, ktorý prijal meno a titul Ignatios Andreas, patriarcha Aleppa.
Veľká väčšina pravoslávnych Sýrčanov však túto intronizáciu neuznala a zvolila si protipatriarchu. V roku 1663 pápež Alexander VII. uznal Andreja Achidžana za patriarchu Sýrčanov a poslal mu pálium. Ale už smrťou jeho nástupcu (1702) únia zanikla pod tlakom väčšinovej Sýrskej pravoslávnej cirkvi na osmanských vládcov, ktorí nechali patriarchu Ignatia Petra s ďalším arcibiskupom a desiatimi kňazmi popraviť.
Znovuzrodenie Cirkvi
Znovunastoliť sýrsku katolícku hierarchiu sa podarilo v roku 1774, keď na katolícku vieru konvertoval sýrsky pravoslávny biskup Aleppa Michael Džarva. Po smrti sýrskeho pravoslávneho patriarchu ho v roku 1781 väčšina sýrskych pravoslávnych biskupov zvolila za patriarchu, nepodarilo sa mu však získať uznanie zo strany osmanských vládcov, ktorí podporovali protikandidáta zvoleného menšinou sýrskych pravoslávnych biskupov. V roku 1783 napokon pápež Pius VI. uznal biskupa Džarvu za patriarchu Sýrskej katolíckej cirkvi. Od tých čias je patriarchálna postupnosť neprerušená.
V roku 1843 osmanskí vládcovia oficiálne uznali existenciu Sýrskej katolíckej cirkvi a sýrskym katolíkom priznali vlastnú samosprávu (millet). V dôsledku rastúceho prenasledovania kresťanov v poslednej fáze Osmanskej ríše bolo sídlo patriarchátu v roku 1854 prenesené z Aleppa do Mardinu v juhovýchodnom Turecku a napokon v roku 1920 do Bejrútu v Libanone, kde je až dodnes. Ani sýrski katolíci neboli ušetrení pred ukrutnosťami Turkov počas prvej svetovej vojny (1914 – 1918).
Súčasnosť
Po vzniku Tureckej republiky (1923) sa sýrski katolíci usadili prevažne v Sýrii (72-tisíc), Iraku (50-tisíc), Libanone (32-tisíc), USA (22-tisíc) či Latinskej Amerike (20-tisíc). Od roku 2009 je patriarchom Antiochie Sýrčanov Ignatios Youssef III. Younan. Emeritný patriarcha kardinál Ignatios Moussa Daoud bol v rokoch 2000 až 2007 prefektom Kongregácie pre východné cirkvi.
