AKTUÁLNE (Juraj Gradoš) Slovania, naši predkovia, vo svojej hlbokej minulosti poznali dve slová, ktoré prechádzali ich životom veľmi výrazne – pravda a krivda. Pravda bolo niečo pravé, dokonalé, nepoškodené, priame. Bol to spôsob života, ktorý bol hodný nasledovania. Krivda bola pokrútená pravda, znetvorená, zdeformovaná.
Ak niekto chcel zmeniť svoj život, musel prejsť z krivého spôsobu života do priameho. Nádherne je to opísané pri stretnutí Ježiša so Zachejom: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ (Lk 19, 8) No na Slovensku stačí, ak krivé vyhlásime za priame a priame za krivé. Prekrútime pravdu a myslíme si, že ju stále máme. Veď pravda je subjektívna. Každý má tú svoju. Ale to je lož! Pravda je iba jedna, priama, nezdeformovaná.
Nejako sme si však na toto moderné vnímanie pravdy zvykli. Prečo nie, veď nám to vyhovuje. Aj my totiž máme tú svoju pravdu. Aj my prekrúcame slová a hovoríme, že predsa neklameme. A tak ohovárame iných. To je pravda. Ale my si to vieme zdôvodniť. A okrádame zamestnávateľa a zamestnancov. Aj to je pravda. Ale aj to si vieme zdôvodniť svojou pravdou. A štát okráda nás a my štát. A zasa ten istý postup.
Je načase na Slovensku znova zaviesť kultúru spoločenského správania. Kultúru, ktorá nám chýba. A človek, ktorý nemá tento kultúrny spôsob života v pravde založený na morálnych hodnotách, nemá čo robiť na žiadnej vedúcej pozícii. Ani v štátnom, ani v súkromnom, ani vo verejnom sektore. Nikde. Ak tam je, je vystavený ako vzor hodný nasledovania, stáva sa morálnym arbitrom, a ak je ten pokrútený, ako musí byť pokrútená samotná pravda, ktorú reprezentuje?
Ak by na Slovensku nevládli pokrútení, kriví ľudia, ako by bolo možné, že by boli prijaté také zákony, ktoré dobro trestajú a zlo nechávajú na pokoji? Ak sa pozrieme na situáciu v spoločnosti, podobá sa hollywoodskym filmom, v ktorých je majetok a peniaze cennejšie ako život a sloboda. Filmom, kde pre záchranu života idete na súd, lebo ste niekomu zlomili malíček alebo zabránili život ukončiť. A na druhej strane, ak človek v štátnej spoločnosti spreneverí cez fiktívne alebo nevýhodné zmluvy peniaze, tak ho iba odvolajú, prípadne dostane pokutu, ktorá zďaleka nepokrýva škodu štátu, teda nás. A čo ten človek, ktorý sa obohatil? Toho nepotrestá nik! Ten si svoje peniaze užíva a žije naplno nám na očiach s úsmevom na tvári, lebo jemu nik nemôže nič. Lebo sú tu také zákony, ktoré poctivých ožobračujú a zlodejom nechávajú lup.
Ako sa to môže zmeniť? Sami to nezmeníme, lebo naši predstavitelia sú naším obrazom. A my ich. Je to začarovaný kruh. Jediná možnosť je vnímať inú autoritu, morálnu a pevnú, o ktorú sa budeme môcť oprieť, z ktorej sily budeme čerpať a ktorej dovolíme meniť nám životy. A touto autoritou by mala byť Cirkev. Tá je však v tejto novovekej dobe spájaná so škandálmi a zlyhaniami a sama potrebuje morálnu obnovu. Vidno to na postoji mnohých duchovných k Svätému Otcovi Františkovi. Navonok poslušnosť sa vo vnútornom živote javí až ako opovrhnutie. Ak vyhovuje, oprú sa o neho, ak nie, zaprú ho. Lenže to znamená, že pre ne nie je autoritou. Je iba subjektom, ktorým podporujú svoje vlastné zámery. Prečo? Lebo takto hľadíme aj na Boha.
A tak krivá spravodlivosť u nás je výsledkom nášho krivého spôsobu uvažovania, nazerania na svet a život. Sami sme kriví, lebo nežijeme v pravde. Sme otrokmi neprávostí, lebo nežijeme v pravde. Chceme byť ako Boh, lebo nežijeme v pravde. Ak to chceme zmeniť, musíme sa ponoriť do pravdy a zmyť nečistotu klamstva dnešných modiel. A potom budeme vnímať pravý význam Ježišových slov: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“. (Jn 8, 31b)