IKONOPISECTVO (Milan Gábor) Jednou z najvýznamnejších umeleckých škôl staroruského maliarskeho umenia a architektúry bola vladimírsko-suzdaľská škola. Vznikla v severovýchodnej časti územia niekdajšej Rusi v období, keď si Vladimírsko-suzdaľské kniežatstvo upevňovalo svoje postavenie (12. stor. – prvá polovica 13. stor.).

Mesto Vladimír
Nachádza sa na území, ktoré v 1. storočí na hornom toku rieky Volgy obývali ugrofínske kmene. V 8. – 9. storočí sem z oblastí Novgorodu a Podnepria (zo západu a z juhu krajiny) prišli slovanskí kolonizátori. V 9. storočí tu založili Rostov a Suzdaľ. Začiatkom 10. storočia sa oblasť Rostova stala závislou od kyjevského kniežaťa Olega a stala sa súčasťou Kyjevskej Rusi. V roku 989 ju knieža Jaroslav I. Múdry zdedil po svojom otcovi Vladimírovi I., a ten ju v roku 1010 dal synovi Borisovi. Po jeho zavraždení Sviatopolkom I. v roku 1015 bola na území Kyjevskej Rusi stanovená priama vláda kyjevských kniežat. Podľa závetu Jaroslava I. Múdreho, ktorý zanechal synovi, v roku 1054 územie Rostovskej oblasti zdedil Vsevolod I. Jaroslavič. Ten sem poslal vládnuť svojho syna Vladimíra II. Vsevolodoviča Monomacha, ktorý na rieke Kľazma v roku 1108 založil pevnosť ochraňujúcu Rostovsko-suzdaľskú Rus od juhovýchodu. Čoskoro po vybudovaní pevnosti tu vzniklo menšie obchodné mestečko Vladimír. Vďaka horlivej činnosti biskupa Leontija sa do tejto oblasti začalo šíriť kresťanstvo. Sv. Abrahám v týchto miestach založil prvý ruský kláštor zasvätený Zjaveniu Pána, Bohojavlenský monastyr (Богоявленский монастырь).
V roku 1095 urobil Vladimír II. z Rostovského kniežatstva samostatné kniežatstvo a dal ho svojmu druhému synovi Jurajovi Dolgorukému (1095 – 1157). Ten preniesol rezidenciu kniežaťa z Rostova do Suzdaľa. Upevnil náboženstvo prijaté Vladimírom II. Monomachom a na svoje územie pozýval kolonizátorov zo zahraničia, ktorí sa usadili v novozaložených mestách Kyjevskej Rusi – Moskve, Dimitrove, Ugliči, Kostrome a iných. Počas jeho vlády Rostovsko-suzdaľské kniežatstvo ekonomicky a politicky rozkvitlo. Zosilnela vrstva šľachty a nastal rozvoj remeselníckej výroby. Veľké zásoby nerastných surovín dovolili Jurajovi Dolgorukému rozširovať svoj vplyv na susedné územia a miešať sa do osobných sporov ich kniežat. V rokoch 1132 – 1135 sa neúspešne pokúšal prevziať kontrolu nad niekoľkými mestami. V roku 1147 uskutočnil vojenské ťaženie na Novgorod a o dva roky neskôr (1149) rozpútal bitku proti Izjaslavovi II. Mstislavičovi (1146 – 1149). V roku 1155 sa mu podarilo ovládnuť trón kyjevského veľkokniežatstva, kde vládol až do svojej smrti v roku 1157.
Po smrti Juraja Dolgorukého sa Rostovsko-suzdaľské kniežatstvo rozdrobilo na niekoľko menších kniežatstiev. Už v roku 1161 ho však syn Juraja Dolgorukého Andrej I. Bohoľubský znova zjednotil. Zvrhol vládu svojich troch bratov (Mstislava, Vasilka a Vsevoloda) a dvoch príbuzných (Mstislava a Jaropolka Rostislaviča). Aby sa zbavil vplyvu šľachty, preniesol hlavné mesto zo Suzdaľa do toho času už veľkého obchodného centra Vladimíra. Tu s podporou miestneho obyvateľstva a svojej družiny začal viesť absolutistickú (samodŕžavnú) politiku. Vzdal sa kyjevského trónu a prijal titul Veľké knieža Vladimíra.
V roku 1176 sa jediným panovníkom tzv. Vladimírskeho veľkokniežatstva stal Vsevolod III. V zahraničnej politike pokračoval v kurze, ktorý nastolili jeho otec a brat. Ale už počas jeho vlády sa začalo územie Rostovsko-suzdaľského kniežatstva rozpadať. Po rozpade kniežatstva na jeho území vzniklo desať osobitných kniežatstiev – Rostovské, Suzdaľské, Pereslavské, Jurievské, Starodubské, Gorodecké, Jaroslavské, Ugličské, Kostromské a Galické kniežatstvo, nad ktorými vladimírske knieža už malo len formálnu nadvládu.
V prvej tretine 14. storočia hlavnú úlohu na území bývalej severovýchodnej časti Kyjevskej Rusi začína hrať Moskva a Tver, ktoré medzi sebou bojovali o zisk trónu Vladimírskeho veľkokniežatstva. Od polovice 14. storočia začali vo Vladimírsko-suzdaľskom kniežatstve vládnuť iba moskovské kniežatá. V tom čase titul veľkoknieža mali aj súperi z Tverského a Suzdaľsko-nižnonovgorodského kniežatstva. Boj o kontrolu severovýchodnej časti bývalého územia Kyjevskej Rusi v období 14. – 15. storočia sa skončil víťazstvom moskovských kniežat, ktoré toto územie postupne začlenili do Moskovského štátu. V súčasnosti je Vladimír hlavným mestom Vladimírskej oblasti v strednej časti európskeho Ruska, na ľavom brehu rieky Kľazmy, približne 190 km severovýchodne od Moskvy. Podľa údajov z roku 2014 má 350 087 obyvateľov.

Architektúra
Na rozdiel od umeleckých tradícií kultúry Kyjevskej Rusi architekti vladimírsko-suzdaľskej školy zrealizovali diela charakteristické zvláštnou jemnosťou umeleckého výrazu, harmóniou, vycibrenosťou foriem a dekoratívnou výzdobou. Je pravdou, že sa to nedá povedať o Katedrálnom chráme Premenenia Pána (Spaso-preobraženskyj sobor) v Pereslavli-Za lesmi (Pereslavle-Zalesskom), vybudovanom v rokoch 1152 – 1160, či Chráme sv. Borisa a Gleba v Kidekše z roku 1152. Ale čoskoro po výstavbe týchto chrámov sa staviteľstvo prispôsobuje novým architektonickým formám. Tieto nové tendencie sú evidentné v organickom spájaní klasických stavebných konštrukcií, v proporcionalite či dômyselnom prepracovaní dekorácie. Príkladom toho je napr. Katedrálny chrám Zosnutia Bohorodičky (Uspenskyj sobor) vo Vladimíre postavený v rokoch 1158 – 1160 a prestavaný v rokoch 1185 – 1189. Taktiež kniežací palác v Bohoľubove z roku 1158 – 1165, ako aj Chrám Presvätej Bohorodičky Ochrankyne (Pokrovska cerkov) na rieke Nerli z roku 1165. Z tohto obdobia pochádza aj Chrám sv. Demetra Solúnskeho (Dmitrijevskyj sobor) vo Vladimíre postavenom v rokoch 1194 – 1197. Tento chrám okrem toho, že bol domovským kniežacím chrámom, bol významný aj tým, že sa v ňom uchovávali vzácne relikvie privezené do Vladimíra zo Solúna. V chráme sa nachádzala doska z hrobu sv. Demetra a časť jeho vojenskej košele. Spomenuté chrámy, ako aj niektoré monastiere boli v roku 1992 zapísané do Zoznamu Svetového dedičstva UNESCO.

Vladimírsko-suzdaľská škola
Vychádzajúc zo zachovaných pamiatok fragmentov fresiek Pereslavľa Zalesského, Vladimíra a Suzdaľa či ikon maľovaných na doskách sa domnievame, že miestni umelci domongolského obdobia vychádzali z umenia Kyjeva. Pre ikony tejto školy je typická jemnosť a harmónia farieb. Ak si uvedomíme, že v čase pôsobenia kniežaťa Andreja Bohoľubského (1160 – 1175) nastal rozmach v cirkevnom staviteľstve, bolo zákonite treba zabezpečiť ikonopiscov, aby vyzdobili svojimi maľbami novopostavené chrámy.

Vladimírska ikona Božej Matky
Je azda najznámejšou ikonou Bohorodičky Hodigitrie spomedzi typu nežná, milujúca, po gr. eleusa, po rus. umilenije. Podľa tradície namaľoval túto ikonu Božej Matky, ako aj mnohé iné ikony sv. Lukáš. Ikona bola okolo roku 450 za vlády Teodóza Mladšieho prenesená z Jeruzalema do Konštantínopola, kde zostala až do 12. storočia. Medzi rokmi 1125 – 1130 ju patriarcha Lukáš poslal kyjevskému kniežaťu Jurajovi Dolgorukému. On ju zveril monastieru v meste Vyšgorod, starobylom sídle kňažnej Oľgy. V roku 1155 Juraj Dolgorukij daroval mesto a monastier svojmu synovi, kniežaťu Andrejovi. V tom čase začala konať divy a pritiahla mnohých veriacich. Jedného dňa zazreli ikonu vznášať sa vo vzduchu, ako visí uprostred chrámu. Knieža Andrej pochopil, že Panna si vybrala pre svoju ikonu iné miesto, odlišné od miesta, kde sa nachádzala. Keďže dlhý čas premýšľal, že bude nasledovať ľud, ktorý smeroval na sever Ruska, rozhodol sa založiť nové kniežatstvo v meste Rostov. V noci sa bez upovedomenia svojho otca vybral na sever a so sebou niesol ikonu z Vyšgorodu. Prišiel so svojimi mužmi pred mesto Vladimír a zbadal, že kone odmietajú pokračovať. Začal teda sláviť bohoslužbu (moleben) na počesť Božej Matky a rozhodol sa, že na tomto mieste prenocujú. V tú noc mal knieža Andrej sen, v ktorom mu Bohorodička oznámila, aby nepokračoval v ceste, ale ikonu nechal na tomto mieste. Po tejto prosbe Bohorodičky dal Andrej postaviť vo Vladimíre chrám zasvätený Zosnutiu Bohorodičky. Dovtedy bola ikona umiestnená v kamennej svätyni, ktorá bola postavená na mieste, kde sa sprievod zastavil. O dva roky neskôr, v roku 1160, bol chrám dokončený a ikona bola slávnostne uvedená do chrámu. Knieža Andrej sa postaral o jej bohatú výzdobu. Ikona bola vystavená na verejnú úctu. Odvtedy niesla meno tohto mesta ako Vladimírska ikona Božej Matky. Nespočetné divy, ktoré sa diali prostredníctvom ikony, boli dôvodom, že jej sláva neustále rástla a samotné mesto Vladimír sa v tom čase stalo najväčším mestom na Rusi.

Palladium Ruska
Vladimírska ikona Božej Matky svojimi divmi a ochranou preukazovala lásku nielen mestu Vladimír, ale celej Rusi. Po dva a pol storočí sa mesto Vladimír muselo rozlúčiť so svojou ochrankyňou, lebo Tamerlan so svojimi vojskami napadol Rusko (1395) a prišiel až k bránam Riazane. Práve dobyl mesto Eletz a obrátil sa proti Moskve. Pred nastávajúcim nebezpečenstvom veľké knieža Vasilij Dimitrievič zjednotil svoje vojsko a vyšiel oproti nepriateľovi na brehu rieky Oka. Vedel, že nevydrží vzdorovať početnému vojsku Tamerlana, preto celú svoju dôveru vložil do príhovoru Božej Matky. Nariadil vojakom a celému ľudu sláviť bohoslužby a vyslal poslov do Vladimíra so žiadosťou o zázračnú ikonu. So zlomeným srdcom nechali obyvatelia mesta svoju ochrankyňu odísť. Po desiatich dňoch cesty prišla do Moskvy. Veriaci ju na okrajoch ciest privítali na kolenách s volaním: „Božia Matka, zachráň ruskú zem!“ Kronikár podáva správu, že počas cesty Panny mal Tamerlan sen: v noci videl Božiu Matku v žiarivom svetle v strede nebeského vojska. Pochopil, že by nič nezmohol proti podobnej sile. Nariadil teda vojskám ustúpiť, a to tak na veľké prekvapenie Tatárov, ako aj Rusov. Mesto bolo zachránené vďaka príhovoru Božej Matky. Na pamiatku tejto udalosti bol v Moskve na mieste zvanom Kulikovo pole postavený kláštor zasvätený pamiatke stretnutia Pána so Simeonom (Sretenskyj monastyr). Na pamiatku tejto udalosti moskovská cirkev spieva tropár vladimírskej ikony Božej Matky:
„Dnes veselo plesá najslávnejšie mesto Moskva, lebo sťa slnečnú žiaru prijalo tvoju divotvornú ikonu, vládkyňa, Bohorodička, pros Krista, nášho Boha, ktorý z teba prijal telo, aby zachoval toto mesto a všetky kresťanské mestá i krajiny bez ujmy pred všetkými nástrahami nepriateľa a spasil naše duše, lebo je milosrdný.“