Rozhovor s Ing. Marošom Šatným, PhD., prvým riaditeľom Gréckokatolíckej charity v Prešove

MINIROZHOVOR (Silvia Popovičová) Boli ste prvým riaditeľom Gréckokatolíckej charity Prešov. Ako myšlienka znovuobnovenia charity vôbec vznikla?
Vôbec som sa necítil ako prvý riaditeľ charity, ale skôr ako pokračovateľ tradície, ktorá v diecéze bola od roku 1947. Keď v roku 1991 prišla sestra Felicitas Filip na biskupský úrad a oslovila prešovského biskupa Mons. Jána Hirku, či nepozná niekoho, kto by sa venoval charitatívnej činnosti, otec biskup oslovil mňa. Na začiatku som veľmi váhal, pretože by to znamenalo zásadnú zmenu. Mal som totiž dobré pracovné miesto a prijatím tejto ponuky by som musel opustiť pracovné istoty a vykročiť do niečoho úplne neznámeho. Keď som to začal vnímať aj z toho duchovného rozmeru, či práve toto nie je Boží zámer, rozhodnutie bolo jasné.

 

Ako vyzerali vaše prvé mesiace na charite?
Dostal som do ruky mandát ako diecézny zamestnanec Slovenskej katolíckej charity a začali sme robiť charitu v Prešove. Sídlili sme v spoločných priestoroch s kanceláriou biskupa a farou, v priestoroch kde som dostal jednu skrinku so slovami: „Teraz môžeš začať robiť charitu.“ Prvotnou našou myšlienkou bolo pomáhať chudobným a ľuďom bez domova, ktorí sa po páde režimu postupne začali objavovať v meste. Bolo to také „kufovské“, nikoho sme nesegregovali a nevyhradili sme pre nich žiadne špeciálne miesto.

 

Čo by ste popriali charite k 25. jubileu?
V prvom rade prajem charite veľa požehnania v tomto Jubilejnom roku milosrdenstva. A ďalej veľa ľudí, ktorí sú ochotní dávať zo seba nezištne. Tých ľudí, ktorí chcú niečo dobré dávať zo seba ďalej, aj keď častokrát nemôžu za to čakať nič dobré. Ale Boh je nad tým všetkým, a preto nech sa ním nechajú viesť a nech milujú svoje poslanie.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *