O dnešných ľuďoch sa všeobecne tvrdí, že sú racionalistami a pragmatikmi, a ich pozornosť sa orientuje viac na materiálne a intelektuálne veci, než na veci duchovné, nadprirodzené. Keď som si čítal niektoré vyhlásenia vizionárok, tak sa mi veľmi páčilo, že tam bolo vyjadrené posolstvo Panny Márie v tom duchu, že dnešný človek sa zameriava príliš na veci tohto sveta, na veci hmotné – materiálne, ktoré ho obohacujú po finančnej, ekonomickej stránke, a do úzadia sa dostávajú veci duchovné – ľudské, tie, ktoré obohacujú ľudské srdce zvnútra. No skutočnosť je predsa len trocha iná.

Rozprával som sa nedávno s kňazmi, ktorí prišli zo Spojených štátov, a v určitých obavách som sa pýtal aj na situáciu u nich, pretože vieme, že tam existujú skupiny liberálov, ktorí propagujú zvláštnu liturgiu. Prídu ku kostolu na veľké parkovisko, zostanú sedieť v autách, pred nimi je na kostolnej stene veľká obrazovka, na ktorej pozerajú svätú liturgiu, svätú omšu. Keď príde kostolník, u nás sa hovorí s klimpajdom, so zvončekom, stiahnu okno a vhodia nejakú dolárovú bankovku. A myslia si, že takýmto spôsobom sú účastní na svätej omši.

Ale kňazi mi tvrdili opak. Už aj u nich sú náznaky toho, že sa ľudia vracajú k pôvodnej liturgii. V chrámoch, kde kňazi slúžia katolícku liturgiu, dokonca, kde sa modlia spolu ruženec, modlitbu vešpier, je oveľa viac veriacich ako v kostoloch, kde sa troška liberálnejšie zmýšľajúci kňazi snažia modernizovať liturgiu a Cirkev. Ja mám tento pocit aj tu medzi vami, pretože gréckokatolícka liturgia je pre nás rímskokatolíkov veľkým obohatením. Vy ste verní tejto tradícií, aj čo sa týka liturgických odevov. Veď všetko, čo majú gréckokatolícki duchovní na sebe, má symbolický charakter. Keď sa otec arcibiskup obliekal a bozkal jednotlivé časti odevu, v modlitbách bolo vyjadrené napríklad to, čo znamená opasok, čo znamená meč (nábederník) potrebný do boja s diablom. Pre nás je to ešte cennejšie a obohacujúcejšie než pre vás, ktorí to prežívate prirodzene, stále pri každej liturgii. A aj tak o to nestrácate záujem.

Človek dneška má veľký záujem o tradíciu, o korene, veď sa modlíme: „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane.“ Toto sú korene. Strom bez koreňa vysychá a človek bez tradície zaniká. Nenechajme si preto, drahí naši politici, predstavitelia parlamentu, politických strán, podsúvať nejaké také myšlienky, že dnes je to už staré, zastarané, skostnatené. Čo vy tu, katolíci, v tomto veku ešte chcete? Čo vy nám tu hovoríte, že manželstvo je sviatostný zväzok medzi jedným mužom a jednou ženou? Čo vy nám tu hovoríte, že interrupcia je hriech? Dokonca smrteľný – zabitie človeka. Čo vy tu hovoríte o tom, že eutanázia je hriech? Veď keď sa niekto cíti slabý a je pred smrťou, no tak sa rozhodne, aby mu dali injekciu. Bratia a sestry, nenechajme si podsúvať takéto názory a myšlienky do nášho národa – na naše Slovensko.

Aj otázka viery v Božie znamenia, zázraky patrí do oblasti, ktorá sa často považuje za nemodernú, zastaranú. Pamätám si, že televízna hlásateľka, ktorá komentovala blahorečenie dnes už svätého pápeža Jána Pavla II. hovorila o zázračnom uzdravení rehoľnej sestry na jeho príhovor, ktoré bolo jedným z predpokladov, z podmienok jeho blahorečenia, s cynickým úsmevom a posmechom pred televíznymi kamerami. Často u nás na Slovensku vidíme a sme svedkami toho, že ak sa televízneho hlásateľa priamo pred kamerami spýtajú na vieru v Boha, tak o tom hovorí ostýchavo. Povie, že tam hore je herecké nebo, politické nebo a neviem, aké nebo…

Keď som bol farárom v Štúrove, bol tam obnovený Most Márie Valérie. Boli tam prítomní predstavitelia maďarskej i slovenskej vlády. Maďarský predstaviteľ začal hovoriť asi takto: „Drahí moji, Pán Boh nám dal veľkú milosť a dar, že sme mohli znova opraviť tento most, ktorý bude spojivom medzi dvomi národmi, a všimnite si, že ten most má sedem pilierov, to ako sedem darov Svätého Ducha…“ To boli slová politika! A náš pán premiér z Kresťansko-demokratického hnutia vtedy hovoril o tom, že za tento most by sa nemusel hanbiť ani Vasiľ Biľak. Spýtal som sa ho potom, že prečo. Povedal: „Viete, u nás je to háklivá téma. Čo si o nás budú myslieť? Že sme nejakí tisovci alebo neviem kto?“

Viete, v nás je čosi, čo nás akosi brzdí navonok ukázať svoju vieru, prežehnať sa na verejnosti, pozdraviť: Pochválený buď, Pán Ježiš Kristus. Slava Isusu Christu! U vás to tak nie je, čo si veľmi, veľmi vážim. Bratia a sestry, vidíte, kam nás vedie tradícia, korene, na ktorých treba budovať a rásť?

Čo máme vlastne my veriaci považovať za zázrak? Podľa názoru vedcov, lekárov to musí byť niečo úplne preukázateľné. Na tomto základe mnohí lekári aj v Lurdoch sledujú zdravotné zmeny u ľudí, ktorí tam prichádzajú s rôznymi chorobami. Je opodstatnené, keď povedia, že je to skutočne náhla zmena, že je to vedecky nevysvetliteľné. To znamená, že na to, aby sa niečo konkrétne konštatovalo, je nutné aj posúdenie takýchto odborníkov. No mali by sme sa predovšetkým zamyslieť nad tým, z akého hľadiska sa máme na dané skutočnosti dívať my veriaci kresťania. Z čisto odborného alebo z náboženského, teda teologického hľadiska? V teológii sa totiž pohybujeme na inej úrovni – na úrovni osobného vzťahu s Bohom. Typický biblický výraz pre zázrak je znamenie. Počas starozákonných dejín spásy dáva Boh znamenie svojmu vyvolenému ľudu. Ľudia boli na to zvyknutí a žiadali znamenia aj od Pána Ježiša, ako čítame v 12. kapitole Evanjelia podľa sv. Matúša.

Aj v dnešnom evanjeliu sa hovorilo o zázraku, keď Pán Ježiš uzdravil ženu chorú na krvotok. Vy ženy lepšie chápete, o čo ide. K Ježišovi prišla táto žena, s vierou sa dotkla jeho rúcha a bola uzdravená. Hoci Ježiš na inom mieste hovorí, že ten, kto položil ruku na pluh a obzerá sa, nie je ho hoden, predsa v situáciách, keď bolo treba prejaviť Božie milosrdenstvo a lásku voči chorým a trpiacim, aj on sa obzrel. Obzrel sa aj na túto ženu. Obzrel sa aj na Petra, ktorý plakal. Obzrel sa aj na lotra, ktorý visel po jeho pravici. Znamená to, že aj my sa máme vo svojom živote obzrieť – pozrieť sa na tých, ktorí potrebujú našu pomoc. Zvlášť v tomto mimoriadnom Roku Božieho milosrdenstva je to výzva pre nás, aby sme neobchádzali trpiacich.

Možno ste čítali knihu od Moodyho s názvom Život po živote. Opisuje v nej rozličné prípady klinickej smrti. Poznajú to tí, ktorí to prežili a majú osobnú skúsenosť. Ja o tom hovorím s veľkou pokorou, je to individuálne posolstvo, ktoré dal Boh danej osobe. Nemôže to teda byť prezentované ako dogma, oficiálne učenie Katolíckej cirkvi. Zažil som to aj ja. Krásne videnie svetla. Pohyboval som sa na hranici a jedným očkom som mohol nazrieť za oponu. Viete, tá nádhera, krása, spev, stretnutie sa s mojimi predkami a známymi, to bolo čosi úžasné. Keď som tam stál a predstavoval som seba, kto vlastne som, tak mi bolo veľmi ťažké povedať, že som kňaz, biskup, a napriek tomu som popáchal toľko hriechov. Bola to pre mňa veľmi ťažká situácia. A zrazu som v tých myšlienkach a v tom vnútornom videní videl, ako privádzajú predo mňa jedného starkého na nemocničnej posteli. Bol prikrytý len plachtou, nahý a triasol sa od zimy. Ja som tam stál pred ambulanciou tak, ako sa to stalo v skutočnosti pred štyridsiatimi piatimi rokmi, keď som bol bohoslovec. Mal som v rukách kabát, lebo bol január, bola zima, lenže hoci sa v nemocnici kúrilo, ten pán sa triasol od zimy a ja som nemal odvahu, aby som ten kabát hodil na toho chorého ujčeka. Či to bolo z nejakej ostýchavosti, čo si budú myslieť druhí, neviem… Viete, ako to býva… Prečo ja? Prečo nie niekto druhý? Predstavte si, v tom mojom duchovnom videní po štyridsiatich piatich rokoch (keď som na tú udalosť za tých štyridsaťpäť rokov ani nepomyslel) zrazu vidím tohto chorého muža predo mnou ležať na posteli s upozornením: „Chorý som bol, a nepomohol si mi.“

Bratia a sestry,

tak hlboko v našom podvedomí sú zakorenené naše hriechy, ktorými sme sa previnili voči blížnym vtedy, keď boli v núdzi, a my sme im nepomohli. Spomínam to iba preto, aby som sa podelil so skúsenosťou. Možno taká zdanlivá maličkosť, že za tých päť – desať minút som mal možnosť urobiť dobrý skutok, a neurobil som ho. Vidíte, toto sa nám raz pripomenie. To by bol pre mňa tiež zázrak.

Mladí poznajú tie zázraky, keď sa stretnú a chlapec sa zaľúbi do dievčaťa. Prinesie jej fialky – znamenie, symbol jeho lásky. Iný to možno nechápe, nerozumie, nevšimne si to, ale to dievča to vidí, je to pre ňu znamenie. Videl som, ako jedna babička mala v spevníku vylisovanú fialku. Bola úplne zblednutá a vyschnutá. Pýtam sa: „Teta Mariška, čo to máte za kvietok?“ Sčervenala a hovorí: „Duchovný otče, toto je fialka, ktorú mi môj dal, keď sme sa prvýkrát stretli.“ Vidíte, čo to znamená? To maličké, bezvýznamné, zhnednuté znamenie v tej knižke? Človek musí byť veľmi vnímavý na tieto znamenia, aj znamenia tohto sveta, pretože Pán nám ich posiela do cesty, aby nás určitým spôsobom viac vyprovokoval všímať si Božie zázraky nielen v prírode, ale aj tie znamenia, ktoré nám posiela cez svoju preblahoslavenú Matku Pannu Máriu.

Ja tu teraz nejdem posudzovať zjavenia na hore Zvir, ale chcem povedať, že človek musí byť v prvom rade disponovaný vnímať tieto znamenia. Najlepšie ich vnímajú deti, pretože ich srdce je čisté. Pozrite sa na Lurdy či Fatimu. U detí znamenia veľmi ľahko prejdú do srdiečka. Ony ich vidia, vnímajú. Je to niečo krásne.

Žiaľ, musíme si uvedomiť, že v dnešnom svete naše deti príliš skoro dozrievajú, dospievajú. V rodinách sa často stretávame s tým, že rodičia sa pýšia malým chlapcom a hovoria, aký je on už veľký, ovláda počítač, ovláda všetko… Položme si otázku, čo je v tom dieťati detského z toho čistého, použiteľného, čo disponuje človeka otvoriť sa Bohu?

Zázraky a Božie zjavenia vidia iba tí, ktorí s Bohom komunikujú, hovorí Svätý Otec František, a sú s ním v osobnom kontakte. Keď sme osobne priamymi účastníkmi takéhoto zjavenia, tak nám až tak nezáleží na tom, že ostatní ho tak nevnímajú, pretože je to zážitok druhu: Ochutnajte a presvedčte sa, aký dobrý je Pán. Aj vy, aj my ochutnajme, presvedčme sa, aký dobrý je Pán. Presvedčme sa v tejto krásnej liturgii, v našich každodenných modlitbách, pri prijímaní Eucharistie a ostatných sviatostí.

Je jedna pekná básnička, ktorá nám predstavuje, kde je rozdiel medzi pravým detinstvom dospelých ľudí a nezdravým detinstvom dnešných čias, dnešných mladých, detí, ale aj dospelých.

Ak nebudete ako deti detsky priame,

odovzdane pritúlené k mame, k jej voňavej nehe,

nie k jej geografii,

nie k jej pedagogicko-špecifickej koncepcii, lež k mame,

v nej Duch tak prenádherne planie

na chodníčku dejinami,

sám Všemohúci je medzi nami.

A toto je to detinstvo Božích detí.

Anton Bernolák niekedy účinkoval ako dekan v Nových Zámkoch. Keď som sa tam v roku 1990 dostal ako farár, usporiadal som knižnicu a hľadal som staré spisy, knihy. Našiel som aj jeho knižky. Boli to teologické, filozofické, homiletické, kazateľské diela napísané v nemčine, latinčine, maďarčine. Tam si vkladal lístočky písané vlastnou rukou. Zaujalo ma to. Bola tam jedna mariánska kázeň, ktorá bola na vysokej mariologickej úrovni a on si k nej napísal starú slovenskú koledu v bernolákovčine: „Boží Matička na svém srdéčku s pokorú zhríva robátku plénečku“ (Božia Matička na svojom srdiečku s pokorou zohrieva dieťatku plienočku).

Vy, staršie mamičky, viete, o čom hovorím. Kedysi boli iné plienočky, nie tie jednorazovky, čo mamička niekam vyhodí. Vtedy ich bolo treba vyprať a neraz, zvlášť v zime, ju mamička, keďže mala rada svoje dieťatko, najprv zohriala. Matka Božia v Betleheme bola chudobná, tak plienočku zohrievala na svojom srdiečku, a potom ju dala svojmu dieťaťu. Toto je vzťah našej nebeskej Matky k nám. Aj tu sú jej dietky. Videl som, ako ste prichádzali. Mnohí s bábätkami v kočíkoch. Doniesli ste si aj vankúšiky pre svoje deti.

Bratia a sestry,

to nie je nejaká naivnosť, nejaká idylka, sladká záležitosť, ale skutočnosť, ktorú dnešný svet potrebuje – zažiť lásku nebeskej Matky na vlastnej koži, tak ako to aj Bernolák vyjadril tým, že si do teologickej kázne vložil takúto, až by sme povedali primitívnu, jednoduchú starú ľudovú koledu, ktorá ešte krajšie vyjadrovala podstatu vzťahu nás ľudí k nebeskej Matke a k jej Synovi.

Milovaní bratia a sestry,

musíme byť teda pokorní ako deti, aby sme sa mohli otvoriť videniam – zjaveniam, ktoré Boh posiela cez našu nebeskú Matku aj každému jednému z nás v spojení lásky medzi nami, nebeskou Matkou a jej Synom. Sv. Terézia napísala: „Kto si myslí, že znamená veľa, neznamená nič, a kto sa nazdáva, že neznamená nič, ten znamená pred Bohom mnoho!“ Žijeme v časoch, keď sú vo svete pokory problémy. Vo svete sú totiž pokora, jednoduchosť a milosrdenstvo považované za prejav slabosti. Povedzme si na rovinu. Dnes už nenájdeš pyšného, namysleného človeka, ale len človeka so zdravým sebavedomím, ktorý to niekam dotiahne. Dnes už nenájdeš tvrdohlavé, neposlušné deti, ale len deti hyperaktívne, hodiace sa do dnešných čias. Ani my dospelí už dnes nie sme pyšní, namyslení a bezohľadní, ale rozhodní, podnikaví, priebojní, suverénni a ambiciózni. A, žiaľ, niekedy nás za takúto falošnú modernosť a priebojnosť svet vychvaľuje. No keď sa to deje ešte aj v kruhu nás kňazov a biskupov, je to katastrofa.

Bratia a sestry,

buďme pokorní, skromní, poslušní synovia našej Cirkvi. To nie je hanba. Kardinál Špidlík, veľký a vzdelaný muž, hovorí: „Veru, aj vrabec, ktorý sa posadil na Eiffelovku, si môže namýšľať, že je orlom – kráľom vtákov!“ Lebo z tej výšky sa pozerá na celý svet. Nebuďme takýmito vrabčiakmi, ktorí si namýšľajú, že sú kráľmi vtákov, kráľmi ľudí. Žiarivý príklad pokornej Panny Márie – Pánovej služobnice – nech nás posilňuje prostredníctvom našich bratov a sestier, svätých a blahoslavených mučeníkov, ale aj zodpovedných kresťanských rodičov, kňazov a vychovávateľov k ich nasledovaniu. Aby sme sa raz všetci mohli stretnúť za pomoci našej drahej nebeskej Matky v náručí jej Syna v Otcovom dome. Amen.