SLOVO NA TÉMU (Mária Kubalová – Viktor Porubský; foto: Marisol Grandon)

Pocit hladu zažil asi každý človek bez ohľadu na to, či je chudobný, alebo bohatý. „Po celom dni prísneho pôstu som niekedy večer taká vyčerpaná, že už nemám síl sa venovať deťom, bolí ma hlava, je mi zle a teším sa na to, keď sa ráno zobudím a konečne si dám zaslúžené výdatné sobotné raňajky,“ opisuje svoje pocity prežívania hladu cez pôstne dni Daniela. Mnoho iných vrátane detí si ráno svoje vysnívané raňajky nedajú. Nedobrovoľný pôst pokračuje ďalej a stáva sa u niektorých doslova otázkou prežitia.

Prečo je na svete hlad?
Podľa odhadov až 820 miliónov ľudí (čo je asi toľko, koľko obyvateľov má Európa a USA dokopy) nemalo dostatok jedla a pravidelne si líhajú spať hladní. Nedostatočný príjem výživných potravín má dosah na fyzické a psychické zdravie ľudí, zvlášť detí. Ročne na následky podvýživy zomrie asi 3,1 milióna detí, čo je polovica všetkých detských úmrtí na zemi. V dôsledku pandémie koronavírusu, keď stráca živobytie a príjmy množstvo už tak chudobných ľudí, môže podľa niektorých odhadov počet hladujúcich ľudí stúpnuť až dvojnásobne.

Niektorí z nás, ktorým bolo dané žiť v relatívnom dostatku, si myslíme, že títo chudobní ľudia si za svoju situáciu môžu sami. Možno to spôsobuje únava z našej každodennej práce, ktorou sa snažíme dopriať našim rodinám lepší život. Chudobu a hlad si však ľudia nezvolili sami. Narodili sa do prostredia, v ktorom majú podmienky na život podstatne ťažšie ako väčšina z nás.

Priblížiť nám to môže scéna z afrického kostola, ktorú opisuje vo svojej knihe charitatívny pracovník Magnus McFarlane-Barrow: „Keď na konci omše väčšina ľudí v tichosti odišla, všimol som si jednu ženu, ktorá niesla na hlave akýsi uzlík látky. Prešla kostolom a položila ho na spodný schod pred oltár. Potom prišiel otec Owen, pomodlil sa nad ním a požehnal ho. Žena si dala uzlík opäť na hlavu a pokojne odkráčala von. Došlo mi, že v tej látke mala zabalené cenné obilné zrná. Vo chvíľke ticha som uvažoval o prejave viery, ktorej som bol práve svedkom. Tie zrná predstavovali všetku jej budúcnosť a budúcnosť celej rodiny. V nich sa skrývali všetky nádeje a obavy.“

Africká žena a jej rodina bytostne závisela od úrody, ktorú si bola schopná sama vypestovať. Práca na poli bola ich jediným zdrojom príjmu a obživy. Výsledok však nezáležal len na ich snahe, ale z veľkej miery na prírode – v suchý rok je úrody menej a so suchom prichádza hlad. Ten v rozvojových krajinách bezprostredne súvisí nielen s rozširujúcim sa extrémnym suchom a následkami klimatických zmien, ale i s ozbrojenými konfliktami alebo hlbokými ekonomickými krízami v týchto nerozvinutých regiónoch. Hlad však vždy postihuje tých najchudobnejších, ktorými sú zväčša ľudia bez vzdelania.

Bieda a hlad sú vždy veľmi úzko prepojené. Podľa odhadov žije na zemi skoro každý desiaty človek v extrémnej chudobe, čo predstavuje sumu asi 1,74 eur, s ktorou musia vystačiť na jeden deň. Vo všeobecnosti hlad nie je spôsobený globálnym nedostatkom potravín. Na svete je dostatočné množstvo jedla pre všetkých, ale priepastné rozdiely medzi krajinami, no i v rámci krajín spôsobujú jeho nerovnomerné rozdelenie. Zatiaľ čo mnohí sa obávajú o to, čo budú zajtra jesť, mnohí z nás si robia starosti s chudnutím. Zaujímavo to kedysi komentovala sv. Matka Terézia, ktorá povedala: „Hlad na svete nie je preto, lebo nedokážeme nasýtiť chudobných, ale preto, lebo nedokážeme nasýtiť bohatých.“

Mesiace sucha
V rozvojových krajinách ľudia pracujú najmä vo svojich vlastných záhradách a poliach. Tie im zabezpečujú jedlo, ale aj spôsob, ako si predajom vypestovaných plodín zarobiť peniaze. Striedanie úrodných mesiacov s neúrodnými ich núti robiť si zásoby, ktoré však počas dlhých období sucha nestačia.

Situáciu opisuje Joanes, rodený Haiťan, ktorý žije už osem rokov na Slovensku. „Na Haiti veľa pestujeme − fazuľu, kukuricu, banány, avokádo. Niečo zjeme a niečo predáme. Za peniaze si môžeme kúpiť potraviny, ktoré nedokážeme vypestovať, napríklad ryžu a olej. Haiti volajú aj perla Karibiku vďaka krásnym lesom, ktoré tu kedysi boli, ale tie boli zničené zemetrasením a najmä masívnou a nekontrolovanou ťažbou dreva. Voda sa preto už neudrží v pôde a steká rýchlo do mora. Niekedy je veľmi sucho.“ Joanes pochádza z dediny La Quamithe, kde zásoby vody majú priamo v dedine, no je jej čoraz menej a nestačí pre všetkých. Oproti minulosti je viac sucha a oveľa menej vlahy v pôde, a tým aj menej úrody. „Na Haiti jeme raz do dňa. Kukurica a fazuľa sú sýte, stačia na celý deň. Na Slovensku som zvykol jesť viac. Keď prídem späť na Haiti, stále som hladný.“

Slepá ulica
Čoraz viac ľudí v chudobných krajinách odchádza z vidieka do veľkých miest. Pôda ich nevie uživiť, a preto opúšťajú svoje domovy, aby sa s vidinou zárobku usadili v preplnených slumoch na okrajoch miest. Tam neraz v pozliepaných príbytkoch vychovávajú svoje deti zháňajúc každodenné živobytie ako nevzdelaní nádenníci s rôznymi pomocnými prácami. Realita slumov je mnohokrát tvrdšia ako na vidieku – bieda a nedostatok príležitostí na platenú prácu produkuje kriminalitu, prehustený priestor a absencia hygienického zázemia alebo pitnej vody je živnou pôdou pre choroby. Niekde dokonca nie je zriedkavosťou vidieť skupinky detí hľadajúcich obživu na skládkach odpadu, kam smetiarske autá donášajú „vzácnosti“, z ktorých sa dá niečo predať alebo zjesť, či detské gangy, ktorých spôsobom prežitia je násilie.

Slovenský dobrovoľník Viktor si spomína na svoje zážitky z návštevy haitského hlavného mesta Port-au Price, v ktorom sa nachádza slum Cité Soleil (Mesto slnka). „Pri prejazde autom smerom k hlavnému mestu ma kamarát upozornil na hlinený kopec. Nezdal sa mi ničím nezvyčajný. Hlina z kopca však bola jedinečná tým, že bola jedlá. Nemala síce skoro žiadnu nutričnú hodnotu, ale dala sa stráviť. Piekli sa z nej preto hlinené koláče, ktoré sa za pár drobných predávali v Cité Soleil, aby si nimi ľudia mohli zaplniť žalúdok a zahnať pocit hladu. Nechcel som tomu veriť.“

Nauč človeka loviť
Rozvojové krajiny vyhrajú boj s chudobou a hladom veľmi ťažko, pokiaľ ich vlastní obyvatelia ostanú nevzdelaní. Vzdelanie otvára dvere práci, práca finančnému zabezpečeniu a peniaze lepším podmienkam na život. Vzdelaní ľudia sú pripravení klásť si otázky a hľadať nové spôsoby, ako zlepšiť úroveň života v krajine. V neposlednom rade sú to oni, kto môže učiť ďalšie generácie.

Vo svete je 59 miliónov detí v školskom veku, ktoré nenavštevujú základnú školu. Nutnosť hľadať zdroje živobytia, pestovať úrodu, robiť príležitostné platené práce, starať sa o súrodencov alebo starnúcich rodičov im bráni vzdelávať sa. Pre tieto deti je škola jednoducho luxusom, na ktorý nemajú čas. Na Slovensku je návšteva školy samozrejmosťou a slovenské deti majú dokonca nárok na dotované obedy. Väčšina z nich už do samotnej školy prichádza ráno po raňajkách a s desiatou, aby v škole mali energiu na učenie.

Veľa detí v chudobných krajinách však zo škôl odchádza, pretože hlad im nedovolí sústrediť sa. V triede sa dá hladné dieťa rozpoznať hneď − je slabé a roztržité. Do tried prichádza hladných až 66 miliónov žiakov základných škôl. V mnohých krajinách školské jedálne neexistujú a deti sú odkázané na to, čo dostanú alebo nedostanú najesť doma. Páter Augustín Vrecko, dlhoročný slovenský misionár na Haiti, hovorieval: „Deťúrence tam chodia do školy, ale aj tak sa nič nenaučia, lebo sú hladné. Skús nejesť dva dni a potom počúvať učiteľa. Najprv musíme naplniť brucho, až potom môžeme naplniť hlavu.“

S touto optikou pracujú školské stravovacie programy, ktoré sa v niektorých krajinách čoraz viac realizujú. Tým, že sa deťom poskytne v škole jedlo, deti nielenže dostávajú potrebné živiny a vitamíny na zdravý vývin, ale zároveň pre ne škola prestáva byť nedostupná a otvára im svoje lavice. To je ohromná motivácia na to, aby sa deti žijúce v extrémnej chudobe mohli vzdelávať a investovať do svojej budúcnosti. Empirické zistenia ukazujú, že školy po zavedení stravovania navštevuje výrazne viac žiakov, deti menej vynechávajú vyučovanie, dosahujú lepšie výsledky a majú oveľa viac energie na učenie, ale i na hranie. V niektorých školách pozorovali, že deti, ktoré po vyučovaní odchádzali vyčerpané domov, sa zrazu začali po škole hrať a šantiť. Jedlo v škole im prinavrátilo detstvo.

Pre niektoré deti sa strava v škole dokonca stáva hlavným zdrojom obživy. Príkladom je príbeh chlapca, ktorý vo svojej knihe opisuje Magnus McFarlane-Barrow: „Učitelia v africkej škole Mzedi si všimli, že Lazaro, dovtedy úplne dochvíľny chlapec, začal každé ráno chodiť do školy neskoro a bez vysvetlenia. Neskôr sa ukázalo, že Lazarova mama zomrela a ostal doma sám so svojím malým bračekom. Lazaro závisel od jedla, ktoré dostal každý deň v škole. Dopočul sa o podobnom stravovacom systéme v predškolskej triede na mieste vzdialenom necelé dva kilometre. Odvtedy každé ráno Lazaro odniesol svojho malého brata na miesto, kde sa ubezpečil, že dostane najesť, až potom sa vrátil do školy s oneskorením.“

Aj keď v niektorých krajinách ako India sa na financovanie obedov na školách zriadil vládny program, v mnohých iných pri absencii štátnych programov školské stravovanie zavádzajú dobročinné a charitatívne organizácie či misionári, ktorí sa snažia deťom pomáhať. Pomoc chudobným ľuďom však nesmie byť vnucovaná. Treba zachovať ich ľudskú dôstojnosť a podať im pomocnú ruku tak, aby sa jedného dňa postavili na vlastné nohy s pocitom, že dokážu pomôcť vlastnej krajine. Málokto chce opustiť svoj domov a rodinu. V rozvojových krajinách sú mnohé komunity silno späté vzájomnou pomocou a nesením ťažkých chvíľ. Páter Augustín Vrecko raz povedal: „Situáciu biedy zmeníme naším príkladom, pomaličky. Pomôž im, aby si postavili dom, oni si to vážia, a my ich môžeme povzbudiť: ‚Pomohli sme vám, pomôžte iným‘, a to je úžasná práca pre budúcnosť. ‚Choďte a učte!‘ a spoločnými silami môžeme zveľadiť ľudskú spoločnosť.“