ROZHOVOR (Mária Dudová-Bašistová; foto: archív Jána Slávika)

Bývalý gréckokatolícky učiteľ Ján Slávik z Prešova sa v deň svojich tohtoročných menín dožil krásneho jubilea − sto rokov. Počas svojho života prežil vojnu aj zmeny režimov, no vníma, že mal život veľmi šťastný a požehnaný. Aj napriek veku s trojciferným číslom žiari energiou a svojím humorom rozveseľuje všetkých naokolo.

Prednedávnom ste sa dožili úctyhodného jubilea − sto rokov. Celý svoj život ste pritom prežili za katedrou, upísali ste sa učiteľskému povolaniu. Bol to vždy váš sen?
Rodičia ako veriaci gréckokatolíci ma dali do gréckokatolíckej základnej školy. Neskôr som študoval v ruskom učiteľskom ústave na stromoradí, kde som sa zameral na ruský jazyk. Po maturite som si však nenašiel miesto s výučbou ruského, ale slovenského jazyka. Ministerstvo školstva vtedy mojej žiadosti nevyhovelo. Ale v tom čase som sa dozvedel, že odchádza učiteľ z Belej nad Cirochou, tak som šiel tam. A to bolo potom moje prvé miesto pôsobenia ako učiteľa.

Učiteľskú kariéru ste teda začali v Belej nad Cirochou. Kedy ste sa vrátili ako rodený Prešovčan do svojho rodiska?
V Belej nad Cirochou som pôsobil ako výpomocný učiteľ, lebo maturita z ruského učiteľského ústavu mi nezaručovala dostatočnú kvalifikáciu. A z Belej som potom prešiel na sedem ďalších škôl. Pre mňa bolo najväčšie šťastie, keď sa vojna skončila. Ruský jazyk sa zaviedol do všetkých škôl ako povinný predmet, a učiteľov nebolo. A tak som sa dostal do Banskej Bystrice na priemyselnú školu, neskôr do Prešova na ekonomickú, dnešnú obchodnú akadémiu.

Spomenuli ste vojnu, ňou boli poznačené vaše mladé roky. Ako ste ju prežili?
Vojakom som nikdy nebol. Na vojnu som nešiel, lebo som nebol schopný, a tak som nebol odvedený. A to bolo moje šťastie. Ja som to totiž veľmi ťažko prežíval. Naozaj to bolo moje šťastie, lebo som veľmi citlivý. Veľmi som to vtedy celé vnímal a prežíval.

Ak to nie je tajomstvom, čo bolo dôvodom vášho, ako hovoríte, šťastia, že vás neodviedli?
Bol som malý. Proste útla postava. Ale musím priznať, že som mal vtedy aj v komisii kamaráta, tak aj to mi troška pomohlo. Ale s tým, že som bol takého malého vzrastu, som žil celý život. A boli z toho aj úsmevné situácie.

Napríklad?
Keď som ako pedagóg prišiel do neznámeho prostredia, ľudia skoro vždy hľadali vyučujúceho. Často ma považovali za žiaka, za jedného z nich.

Tak ste to potom mali stále veselé.
To teda áno. Veď aj v detstve ma preto nosili na chrbte. Prvý výlet zo školy som mal ako chlapec na Šarišský hrad. Mal som vtedy 9 – 10 rokov, bol som najmenší. Keď sme odchádzali z hradu a prišli na vlakovú stanicu, zistili sme, že vlak odišiel. Vedúci vtedy povedal, že pôjdeme pešo. Išli sme pešo a on – chlapče, vládzeš? Poď! Zobral ma na chrbát a niesol na ňom asi päťsto metrov, od Dúbravy až na koniec Sabinovskej ulice.

To ste mali teda dobrého učiteľa.
To som mal. Aj potom neskôr. Napríklad som mal v živote zaujímavé momenty. Počas svojho pedagogického štúdia som sa dostal na fakultu, kde mi prednášal jeden môj bývalý žiak. Ten najprv u mňa maturoval z ruštiny a potom on učil mňa. Bol to zriedkavý prípad, aby vyučoval vlastný žiak svojho učiteľa. Inak som bol učiteľom až do dôchodku, vždy som sa snažil dať žiakom zo seba všetko.

Spomínali ste, že vás týmto smerom naviedli vaši veriaci rodičia.
Áno, mal som dobrých rodičov. A moji rodičia boli naozaj veriaci. Aj preto ma dali na gréckokatolícku školu. Rád som sa učil. Aj prvé sväté prijímanie som prijal od dnes už blahoslaveného biskupa Petra Pavla Gojdiča. To sú veľmi pekné spomienky, rád sa pozerám aj na tú fotografiu, som na nej najmenší.

Napriek vašej menšej postave ste neprehliadnuteľný, napríklad v prešovskej knižnici. Viem, že ste jej stabilným návštevníkom.
Ešte len ráno otvoria a už som medzi prvými. Chodím tam už päť rokov. Už ani neviem, ako som sa dostal, ale viem, že ma niekto zavolal, aby som sa šiel pozrieť. Ja som šiel a už som aj zostal. Sú tam milé knihovníčky. Hoci som predtým do knižnice nechodil, čítal som vždy veľa a rád. Mám doma vlastnú knižnicu, kde mám asi okolo dvesto kníh.

A váš najobľúbenejší žáner alebo autor?
Maturoval som na ruskom učiteľskom ústave, tak aj tam ma oslovili diela, s ktorými som sa stretol, od Anny Kareninovej až po Vojnu a mier. Knihy som často dostával ako darček na sviatky, ale rád som si ich aj kupoval.

Tak to ste mysľou stále svieži. A čo telesná kondička? Ako chodievate do knižnice?
No predsa pešo. Veď bývam len tu neďaleko. Mám čas, je tam príjemné prostredie, tak prvá cesta je ráno do knižnice, kde som prvý. A odchádzam posledný, lebo idem odtiaľ rovno na obed.

Čiže prakticky ste stále na nohách.
Veľmi rád chodím do prírody. Som aj členom prešovského turistického klubu Boganča klub. Chodím ešte aj na Šarišský hrad. Kedysi, keď sme boli mladí, sme rátali kilometre, teraz už len obdivujeme krásu.

Takže stále len pešo?
No a? Ako inak. Mal som aj auto, ale už nemám, aj bicykel, aj motorku, teraz musím už len pešo. Či chcem, či nie. Moje záľuby boli aj lyže či korčule, v lete zas kúpanie. Napríklad na Delni.

Myseľ teda cvičíte čítaním, telo pohybom. Ak by ste však mali povedať nejaký „recept na dlhý život“, čo bol ten váš?
Nefajčím, nepijem, dám si len sem-tam. A strava? Keď som zjedol dve kilá slaniny za celý život, tak to je veľa. Teraz je moja strava na raňajky rožok s maslom a biela káva. Na večeru sú to hrianky, čaj. Na obed sa chodievam najesť do jedálne. Raňajky, obed, večera, to je všetko. Sem-tam cukrík medzitým. Toto som celý život takto dodržiaval.

Takže ste neboli typ chlapa, ktorý musí mať na stole mäso?
Zabíjali sme doma aj dve svine, ale ja som klobásy okrem Vianoc alebo Veľkej noci nejedol. A napríklad aj pri mlieku, ak som si mal vybrať, tak stále som si vybral namiesto sladkého to kyslé.

V strave ste teda boli striedmy, ale inak doslova prekypujete radosťou a veselosťou. Kde pramení táto vaša radosť?
Mal som v živote šťastie.

Šťastie? Čo bolo pre vás šťastím?
Mal som výbornú manželku, to sa ani nedá opísať. A to bolo moje šťastie. Ja som mal aj šťastné manželstvo, aj šťastný život. S mojou ženou Iľušou, tak sme ju volali, bola to Helenka, sme sa spoznali počas tancovačky v Katolíckom kruhu na Jarkovej ulici. A moja Iľuša bola moje najväčšie šťastie.

Mali ste teda šťastné manželstvo a Pán Boh vás odmenil aj dlhým životom.
Ani nie tak. Ja vám poviem, prečo tak dlho žijem.

A viete to? Tak prečo?
Prečo tak dlho žijem? Pretože som planý a Pán Boh čaká, kým sa polepším. Tí, ktorí boli dobrí, už zomreli. Pán Boh ich zobral, aby sa neskazili. A ja som zlý, tak ma necháva. Ale už budem aj ja dobrý. Chcem mu urobiť radosť.