BIOETIKA (Jozef Glasa; foto: pexels.com)
V roku 2017 sme v našej rubrike písali o ovečkách, ktoré úspešne prežili časť svojho života v čomsi, čo bolo možné označiť za akúsi umelú maternicu. Dnes sa začína uvažovať o využití technologicky oveľa dokonalejšej náhradnej maternice u človeka. Etické otázky, ktoré sme pred piatimi rokmi naznačili, neboli dosiaľ zodpovedané. A odvtedy pribudli aj mnohé ďalšie.
V apríli tohto roka sa v prestížnom vedeckom časopise Nature objavila podrobná správa o tom, že sa v špeciálnom laboratórnom prostredí podarilo dosiahnuť správny vývoj myšacích zárodkov (embryí) od veľmi včasného štádia až do času, ktorý zodpovedá viac než polovici trvania normálnej gravidity. Odbornú aj laickú verejnosť, samozrejme, zaujalo, zatiaľ len teoretické, porovnanie so situáciou u človeka. Ak uvážime, že u ovečiek v roku 2017 išlo o ich úspešný vývoj v umelom prostredí od času, ktorý by zodpovedal veku veľmi predčasne narodeného dieťaťa, javí sa odrazu možnosť vývoja ľudského zárodku a plodu mimo maternice či úplne mimo tela matky (ektogenéza) ako reálnejšia. Medzinárodné výskumné tímy takýto výskum ďalej intenzívne rozvíjajú. Jeho etickým zdôvodnením je záchrana veľmi predčasne narodených detí. Zároveň ide o poskytnutie priaznivého, bezpečného prostredia, veľmi podobného tomu v skutočnej maternici, v ktorom by mohol ich zdravý biologický vývoj ďalej nerušene prebiehať. Znamenalo by to významné predĺženie, a tým aj podstatné skvalitnenie ich štartu do života. Pobyt v inkubátore totiž týmto deťom prináša aj mnohé zdravotné riziká.
Etický problém ektogenézy človeka ďalej komplikuje možnosť asexuálneho vytvárania humánnych i-blastoidov, čiže živých útvarov navlas podobných raným ľudským embryám, o ktorej sme nedávno v našej rubrike písali. A všetky možnosti počatia človeka a manipulácií s ľudskými zárodkami v skúmavke.
Viaceré otázky biológie procesov ektogenézy človeka ostávajú ešte nateraz bez spoľahlivých odpovedí. Napríklad, či vôbec možno – bez molekulového dialógu raného zárodku s mikroprostredím reprodukčného systému matky, ktorý normálne nastupuje od prvých okamihov jeho života, čiže od počatia – správne naštartovať jeho vývoj. Myšacie embryá, s ktorými sa robili pokusy, boli totiž už „naštartované“. Získali ich odberom z oplodnenej myšky. Ďalej je tu otázka, ako to bude s nastavovaním fungovania genómu v bunkách a tkanivách dieťaťa (epigenetika), ktoré preň počas normálnej gravidity zabezpečuje prostredie organizmu matky. Ešte závažnejším sa vo svetle poznatkov prenatálnej psychológie javí problém, či možno vo vývoji „ľudského mláďaťa“ nahradiť zážitkové prostredie, ktoré pre dieťa vytvára matka, keď ho nosí pod srdcom. Tlkot jej srdca. Jej hlas. Vnímanie dieťaťa, ako sa matka cíti, ako reaguje na hlasy a zvuky z okolia. Na to, čo prežíva. Je to otázka, čo za človeka to vyrastie z dieťaťa, ktoré príde na svet cestou ektogenézy. Bude ešte ostrejšia, pokiaľ pôjde o biologicky ľudského tvora počatého asexuálne.
Všetky spomínané otázky majú aj neobyčajne silný etický aspekt. Dotýka sa samotného chápania podstaty, prirodzenosti človeka. Jeho dôstojnosti a identity – biologickej, duševnej aj duchovnej. Jeho integrity ako svojbytného organizmu i ako osoby. Kladie otázku, čo to bude napokon znamenať pre ľudskú spoločnosť či rodinu budúcnosti. Pred tým všetkým sa však musí položiť otázka o etických hraniciach výskumu, ktorý sa chystá v tejto veci priniesť chýbajúce biologické, medicínske či psychologické odpovede. Viaceré projekty, dnešné či zvažované, sa totiž z pohľadu etiky javia prinajmenšom ako veľmi problematické. Bude mať ľudstvo – voči stupňovanému tlaku rôznych záujmov vrátane tých finančných a ideologických – potrebnú spoločnú múdrosť a morálnu silu, aby odolalo pokušeniu, ktorému čelili už naši prarodičia v raji? Pozvaniu, aby dnes znova okúsilo nové, vábivé plody z rozkošateného stromu poznania.
