BIOETIKA (Jozef Glasa) V apríli tohto roka rozvírila pulzujúce hladiny výskumu chimérických embryí správa, že americkí a čínski vedci vytvorili prvé chimérické opico-ľudské embryá.
A študovali ich vývoj v skúmavke do devätnásteho dňa života. Vzbudilo to veľkú pozornosť. V čom sú etické otázky, ktoré výskum priniesol, nové? Mali či nemali by sme ho považovať za etický?
O výskume chimérických organizmov obsahujúcich ľudské kmeňové bunky sme už v našej rubrike písali. Uviedli sme, že chiméra je organizmus, ktorý obsahuje vo svojom tele bunky, tkanivá alebo orgány iného organizmu alebo organizmov. Chiméra bola strašlivá mýtická bytosť starých gréckych bájí. Predná časť jej tela mala podobu leva, prostriedok divej kozy a zadná časť tela podobu draka. Jej tri papule chrlili oheň. Žila v rokline sopky a strážila vchod do podsvetia.
Jedným z cieľov výskumu, o ktorom sme vtedy písali, je priblížiť možnosť, aby sa vo vhodnom hospodárskom zvierati dali pomerne rýchlo „dopestovať“ ľudské orgány vhodné na transplantáciu. S použitím kmeňových buniek pacienta. V princípe by sa vo veľmi včasnom vývoji napríklad prasačieho zárodku – u ktorého sa najskôr genetickou úpravou v jadrách jeho buniek znefunkčnili gény potrebné napríklad na vývoj pankreasu či iného orgánu, alebo tkaniva – do tohto zárodku pridali indukované ľudské pluripotentné kmeňové bunky (môžu z nich vzniknúť ktorékoľvek bunky ľudského tela). U myší a potkanov sa zistilo, že v období, keď sa v geneticky upravenom zárodku či plode mal utvárať daný orgán alebo tkanivo, zárodok, ktorého bunky túto schopnosť stratili, bol schopný si „požičať“ na jeho vytvorenie vopred dodané kmeňové bunky, v ktorých ostala funkcia potrebných génov zachovaná.
Pokiaľ by podobná metóda spoľahlivo fungovala – a zamedzilo by sa napríklad vycestovaniu ľudských kmeňových buniek do mozgu zvieraťa (kde by z nich mohli vzniknúť aj ľudské nervové bunky – neuróny) alebo do jeho gonád (kde by z nich mohli vzniknúť pohlavné bunky – gaméty s ľudským jadrom), či iným, eticky problematickým alebo neprijateľným skutočnostiam – bolo by azda možné považovať takýto spôsob získavania tkanív alebo orgánov na transplantáciu za eticky prípustný.
V čom sú teda etické otázniky, ktoré vznikajú, keď sa indukované ľudské pluripotentné kmeňové bunky (nepochádzajú z ľudského zárodku, ale z inej bunky organizmu dospelého človeka) vkladajú do raných opičích embryí, nové a odlišné od tých, ktoré sme už naznačili? Azda najvýznamnejším faktorom je väčšia fylogenetická, druhová blízkosť organizmu človeka a organizmu opice (makaka). Ľudské kmeňové bunky sú pravdepodobne v organizme opičieho zárodku či plodu schopné lepšie prežiť, úspešnejšie vycestovať do vyvíjajúcich sa tkanív – a predpokladá sa, že sa aj lepšie integrovať do ich ďalšieho vývoja. A tak, do istej miery, biologicky „humanizovať“ opičí zárodok.
Okrem iných, závažných etických námietok – napríklad, že mladé opice podstupovali invazívne zákroky na získanie vajíčok na prípravu opičích zárodkov, pričom šlo len o tzv. základný výskum, bez priamejšieho využitia v humánnej medicíne – zásadnou etickou otázkou je, či tento výskum, využívajúci aj ľudské kmeňové bunky, dostatočne rešpektuje dôstojnosť človeka. Ide najmä o to, čo za živého tvora v štádiu raného embrya to vlastne v skúmavke máme. Opičie embryo s určitým počtom či podielom (akým?) ľudských buniek, neskôr „rozlezených“ po všetkých jeho tkanivách a orgánoch? Aký podiel ľudských buniek vlastne treba na „humanizáciu“ opičieho zárodku alebo niektorého orgánu? Ako rozoznáme, keby k nej naozaj prišlo? Čo by to znamenalo pre etický charakter daného výskumu a jeho ďalších, sľubovaných pokračovaní? Neprekračuje takýto výskum etické hranice, za ktoré by sa už nemalo zachádzať? Podľa všetkého – prekračuje.
