BIOETIKA (Jozef Glasa; foto: flickr.com)
Súčasné biotechnológie prinášajú do laboratórií nové výtvory. Môžu znamenať ďalšiu revolúciu v oblasti ľudského poznania. Sľubujú veľa dobrého. Zároveň je tu však riziko zneužitia. Medzi takéto nové, sľubné i problematické laboratórne výtvory patria aj organoidy.
Ide o miniaturizované, zjednodušené verzie orgánov človeka alebo zvieraťa, ktoré sa pripravujú v laboratórnych podmienkach. Využíva sa priestorové, trojdimenzionálne pestovanie (kultivácia) kmeňových buniek a ich schopnosť organizovať sa do štruktúr, ktoré pripomínajú určitý orgán alebo tkanivo (napr. pečeň, črevo, mozgové tkanivo, srdcový alebo kostrový sval, ale aj včasné ľudské či zvieracie embryo). Somatické kmeňové bunky potrebné na tvorbu organoidov môžu pochádzať prakticky z každého tkaniva organizmu. Embryonálne kmeňové bunky sa kedysi dali získať iba zničením živého ľudského zárodku (embrya) alebo z niektorých tkanív potrateného plodu. Postupy prípravy indukovaných pluripotentných kmeňových buniek však umožnili ich získanie etickým spôsobom. Môžu tak dokonca pochádzať už aj od konkrétneho pacienta.
Organoidy majú oproti bunkám pestovaným v tkanivovej kultúre viaceré výhody. Oveľa lepšie totiž napodobňujú skutočné fungovanie daného tkaniva či orgánu v podmienkach zdravia, poškodenia alebo choroby. Jedným z potenciálnych využití je preto testovanie nových liečiv. Zisťuje sa, ako by mohli pôsobiť na dané tkanivo alebo orgán liečebne a toxicky. Podobne by sa mohla overovať aj bezpečnosť nových chemických látok.
Oveľa viac sa však očakáva od prepojenia organoidov s inými technológiami, napríklad s mikroelektronickými súčiastkami a senzormi – hovorí sa o takzvaných „orgánoch na čipe“. Alebo s produktmi nanotechnológií. S informačnými technológiami a umelou inteligenciou. S výsledkami biotechnologických manipulácií buniek a úprav genetickej výbavy pomocou génového inžinierstva. S poznatkami o ľudskom mozgu. A mnohými inými. Skutočné otváranie dverí do „trinástych komnát“, do nového neznámeho sveta.
Vytváranie a využitie väčšiny organoidov neznamená úplne nové etické otázky. Podobajú sa tým, ktoré si kladieme aj pri iných prostriedkoch biotechnologického výskumu, napríklad o účinnosti, užitočnosti a bezpečnosti využitia toho ktorého organoidu a o jeho bezpečnosti pre životné prostredie – napríklad pri využití geneticky upravených buniek alebo nanomateriálov.
Dve skupiny organoidov však prinášajú závažné etické dilemy už dnes. Prvou sú neuroorganoidy. Skladajú sa z buniek nervového systému vrátane neurónov. Ich procesy napodobňujú viaceré funkcie nervového tkaniva vrátane tvorby a vedenia nervových vzruchov a činnosti synáps – dôležitých funkčných spojení medzi nervovými bunkami. Podieľajú sa na sprostredkovaní a riadení medzineurónovej komunikácie. Natíska sa otázka, nakoľko sa procesy prebiehajúce v organoidoch odlišujú od podobných aktivít integrálnych súčastí ľudského mozgu. A kedy a ako by bolo možno zachytiť javy, ktoré by mohli zodpovedať takzvanému minimálnemu vedomiu. A čo by pozorovanie takejto skutočnosti mohlo znamenať z etického či z teologického hľadiska. Odpovede na tieto znepokojujúce otázky zatiaľ k dispozícii nemáme.
Podobne nástojčivé otázky prináša vytvorenie organoidov, ktoré vo svojom vývoji a fungovaní napodobňujú deje pozorované u raného ľudského embrya. Otázka, za akých podmienok by sa akoby neprekonateľná hranica medzi laboratórnym výtvorom určeným na výskumné účely a útvarom až do nerozoznateľnej miery podobným živému ľudskému zárodku mohla rozplynúť až do úplnej nezreteľnosti a čo by to znamenalo pre morálne hodnotenie podstaty tohto bunkového útvaru, nemá zatiaľ jednoznačnú odpoveď. Išlo by iba o povestný zhluk buniek alebo už o čosi iné? Ako by to bolo možno rozlíšiť? A čo by z toho vyplynulo pre dnešného človeka a pre ľudí, ktorí prídu po nás?
