PRÍBEH (Marta Gromošová; foto: pexels.com)
Okolo veľkonočných sviatkov bolo ťažké vyhodnotiť krízu, ktorá našu krajinu i okolitý stredoeurópsky svet zasiahla. Kým v Číne rátali obete pre nás dovtedy nepredstaviteľnej hrôzy, členovia slovenského národa sa napochytre nevedeli rozhodnúť, čo je väčšou tragédiou: či nedostatok rúšok, alebo droždia.
Kým viacerí podnikavci začali ponúkať respirátory v nekresťanských cenových reláciách, gazdiné i švagriné vyberali z útrob vstavaných skríň moderného aj starožitného dizajnu matkine šijacie stroje, babkine cverny a nite rôznej farby, hrúbky a dĺžky, otcove svadobné popelínové košele a niekoľko súprav batistových vreckoviek, svokriných pravidelných narodeninových darčekov, čo mnohé mladé nevesty dojímali k horkým slzám. Internet sa odrazu hmýril pestrofarebnými hand-made rúškami, často až retro a vintage, na prekrytie dosť podstatnej časti tváre, správcovia portálov hýrili nápadmi, ako si rúško vyrobiť v podstate z čohokoľvek. Komerčné aj verejnoprávna televízia ponúkali skoro toľko inštruktáží na zvládnutie situácie a tlačoviek ako platenej reklamy.
Rúška sme teda mali, no bolo by omylom domnievať sa, že zakryté ústa nebude treba odkryť a pravidelne viackrát denne naplniť. Kým pred takými štyridsiatimi rokmi pravidelne prekvapoval naše plánované národné hospodárstvo nedostatok čohokoľvek, koronou sužovanú vlasť nivočil nedostatok droždia. Ako to už v ťažkých chvíľach býva, ktosi otvoril Sväté písmo rovno na kapitole s manuálom nášho poslania vo svete: kvasiť, svietiť, soliť a projekt záchrany ľudstva bol na svete! Z obchodov zmizla ražná múka a zrazu každá moderná žena odoberala, prikrmovala, rátala bublinky a ovoniavala zázrak menom ražný kvas. Do kuchynskej terminológie pribudli výrazy ako autolýza, fermentácia, rozkvas, prekladanie cesta, chladničkové kysnutie, zápara, ošatka vysypaná škrobovou múčkou, narezávanie chleba a záverečné poklopanie po dolnej strane, aby sa ozval dutý zvuk.
Áno, kváskovanie postihlo aj mňa, kváskový chlieb zasiahol naše útroby aj srdcia, pripravujeme ho s manželom spoločne, aj ho spolu jedávame. Verím, že keď sa vrátime k normálnejšiemu spôsobu života, budem vítať návštevy s veľkým kuchynským nožom v ľavej a voňavým bochníkom čerstvého chleba v pravej ruke a najkrajšou vetou našej babky: „Śidajce a krajce chľeba“.
