RECENZIA (Anton Liška; foto: Juraj Gradoš)
Spomedzi všetkých epidémií, ktoré v prvej polovici 19. storočia zasiahli Uhorsko, bola najničivejšia epidémia cholery. Do Európy prenikla pravdepodobne z oblasti Indie už v roku 1830. Najprv sa dostala do Ruska, odtiaľ sa dostala pravdepodobne cez Halič do Uhorska – a to v lete 1831. Na sklonku minulého roka priniesli svetové médiá informáciu o tom, že v čínskom meste Wu-chan sa objavilo nové infekčné ochorenie, ktoré dostalo pomenovanie COVID-19. V tom čase nik netušil, že sa z neho vyvinie epidémia, ktorá paralyzuje celý svet.
Aj keď pre mnohých je táto situácia nová, v dejinách sa vyskytovala v pravidelných intervaloch. V stredoveku hubil ľudí predovšetkým mor, v novoveku zase cholera. A bola to práve cholera, ktorá v roku 1831 zasiahla celé Uhorsko a vyžiadala si tisícky ľudských životov. Medzi obeťami bolo aj pätnásť kňazov a približne deväťtisíc veriacich z územia Prešovského biskupstva. Uvedené štatistické údaje nasvedčujú tomu, že epidémiu sa podarilo vcelku dobre zvládnuť. Zaiste k tomu prispeli aj protiepidemiologické opatrenia, ktoré sa bezprostredne po vypuknutí epidémie zavádzali na celom území krajiny. Okrem nariadení, ktoré vydávali štátne orgány, boli do miest a obcí distribuované i pokyny cirkevných predstavených. Na území Prešovského biskupstva bol za vydávanie cirkevných usmernení zodpovedný prvý prešovský sídelný biskup Gregor Tarkovič (* 21. november 1745 – † 16. január 1841).
Gregor Tarkovič sa na duchovenstvo a veriaci ľud Prešovského biskupstva v súvislosti s cholerou prvýkrát obrátil v januári 1831. V danom období sa toto vysoko infekčné ochorenie ešte na území Uhorska nevyskytovalo, v susednej Haliči s ním však už neúspešne bojovali niekoľko týždňov. V liste z 26. januára nabádal veriacich k tomu, aby sa veľkou horlivosťou a pokorou obracali modlitbami k láskavému a milujúcemu Bohu a vyprosovali si od neho ochranu. Kňazom zasa nariadil, aby každú božskú liturgiu slúžili na úmysel odvrátenia cholerovej epidémie.
Na začiatku júla toho istého roka, dozvediac sa, že cholerová epidémia prekročila hranice Uhorska, adresoval Gregor Tarkovič svojim kňazom list, v ktorom ich úctivo žiadal, aby s touto smutnou skutočnosťou oboznámili veriaci ľud jeho diecézy. Kňazov pôsobiacich v oblastiach, kde cholera už prepukla, nabádal k tomu, aby sa v týchto neľahkých časoch s o to väčšou intenzitou starali o duchovné blaho svojich veriacich, aby tí neprepadli panike a strachu a neupadli do bezbožnosti. Podobne ako v januári, aj teraz Gregor Tarkovič nariadil kňazom, aby s cieľom odvrátiť cholerovú epidémiu vykonali úpravu v liturgickom slávení božskej liturgie. Okrem toho sa na konci liturgie mali päťkrát predniesť modlitby Otče náš a Raduj sa, Bohorodička. Biskup svojim kňazom odporúčal, aby sa s veriacimi stretávali aj na večierni, po ktorej sa mali spoločne modliť Paraklis k Presvätej Bohorodičke. Ďalej kňazom a veriacim Prešovského biskupstva odporúčal obracať sa s modlitbami aj k Božskému Srdcu Ježišovmu.
V polovici júla 1831 rozposlal Gregor Tarkovič kňazom svojej diecézy inštrukciu týkajúcu sa slávenia božských liturgií, vysluhovania sviatostí a spôsobu pochovávania obetí cholery v období trvania epidémie. Kňazom, ktorí sa chystali na návštevu nakazených veriacich, odporúčal, aby si nos, pery, spánky a dlane potreli cesnakom alebo olivovým olejom. So sebou mali nosiť i rúško nasiaknuté vínnym alebo zbojníckym octom, za pomoci ktorého mali v miestnosti, kde sa nachádzala osoba nakazená cholerou, dýchať. Pred vstupom do cholerou nakazeného príbytku odporúčal kňazom, aby si dali do úst a žuli jalovcové plody alebo kúsok gáfru. Pri styku s chorým sa mali vyhýbať osobnému kontaktu a dodržiavať bezpečný odstup. Po návrate z návštevy si mali buď vodou, alebo vodou zmiešanou s vínnym octom a plodmi jalovca dôkladne vyumývať ruky, tvár a ústa. Oblečenie i spodnú bielizeň mali umyť vo vode zmiešanej s chloridom vápenatým a nepatrným množstvom vitriolového oleja.
Vzhľadom na to, že cholerový vírus bol natoľko smrtiaci, že nakazená osoba zomrela v priebehu niekoľkých hodín, nabádal biskup svojich kňazov k tomu, aby veriacich pripravovali na večný život. Veľký dôraz pritom kládol predovšetkým na vysluhovanie sviatosti zmierenia a sviatosti oltárnej. Sväté prijímanie mali kňazi podávať buď drevenou, alebo kovovou lyžicou s dlhou rúčkou. Drevená lyžica mala byť po použití spálená, kovová vydezinfikovaná v koncentrovanom vínnom octe a následne dôkladne premytá horúcou vodou.
Keďže jedným zo sprievodných javov cholery bolo i zvracanie, mal kňaz počas spovede rozhodnúť, či chorému sväté prijímanie podá, alebo nie. Okrem sviatosti zmierenia a sviatosti oltárnej mali kňazi počas cholery vysluhovať chorým a trpiacim aj sviatosť pomazania chorých. Olej používaný na pomazanie sa mal vopred posvätiť. Keďže epidemický charakter cholerovej nákazy nedovoľoval vysluhovať túto sviatosť v chráme, mali sa jednotlivé úkony vysluhovať priamo v domoch nakazených osôb. Na pomazanie chorého mal kňaz použiť buď pierko, alebo štetec. Mazať sa mali oči, uši, nos, ústa a pery a ak to bolo možné, tak aj nohy, ruky a hruď. Použité pierko alebo štetec mali byť bezprostredne po vykonaní úkonu spálené.
Čo sa týkalo slávenia božskej liturgie, biskup v období trvania cholery kňazom odporúčal, aby ju počas nedieľ, prikázaných sviatkov a sviatočných dní nahradili obednicou, slúženou spoločne s veriacimi v chráme. Ak to okolnosti dovoľovali alebo ak bola priaznivá situácia, mal kňaz predniesť i kázeň a rozdať sväté prijímanie. Okrem spoločných modlitieb s veriacimi vyzýval biskup kňazov i k samostatným každodenným modlitbám za odvrátenie tohto nebezpečenstva. Ak niektorý z veriacich v dôsledku cholery zahynul, mal o tomto úmrtí kňaz upovedomiť príslušnú zdravotnú komisiu. Pred pohrebom sa mal za zomrelého pomodliť v chráme, a to bez účasti veriacich, len za prítomnosti kantora, ktorý ho mal sprevádzať i počas pohrebu. V prípade, že zahynulo viacero ľudí naraz, mal kňaz vykonať jeden spoločný pohreb pre všetkých. Pred uložením telesných ostatkov do hrobu mala byť jama pokropená svätenou vodou.
Koncom júla, keď cholera začala hubiť ľudí vo veľkom, zakázal Gregor Tarkovič na celom území Prešovského biskupstva vykonávať púte a odpusty. Okrem liturgických a pastoračných problémov musel prešovský biskup počas šírenia cholerovej epidémie riešiť aj problém s nedostatkom duchovných. Mnohí jeho kňazi sa totiž týmto ochorením buď nakazili, alebo mu podľahli. Z tohto dôvodu zaslal koncom augusta vicerachidiakonom a dekanom svojej diecézy list, v ktorom ich žiadal, aby nahlásili počty bohoslovcov, ktorí by mohli byť v prípade potreby urýchlene vysvätení a vyslaní do pastoračnej služby.
Začiatkom septembra, teda v období, keď už bolo jasné, že cholera v Uhorsku prepukla do epidémie, adresoval dekanom a vicearchidiakonom Prešovského biskupstva list, v ktorom ich žiadal, aby vyhotovili sumárne výkazy o obetiach cholerovej epidémie z radov gréckokatolíckych veriacich v dekanátoch, ktoré spravovali.
V polovici októbra 1831 sa situácia okolo cholery v Uhorsku začala postupne normalizovať. Počet obetí začal pomaly klesať, vo viacerých oblastiach cholera dokonca úplne ustúpila. Ústup cholery mal za následok jednak zmiernenie a vo viacerých prípadoch i celkové odvolanie sanitárnych a zdravotníckych opatrení, jednak zabezpečil to, že nové opatrenia už prijímané neboli. Táto situácia nastala tak v štátnej, ako i v cirkevnej správe. Dotkla sa aj biskupa Tarkoviča, ktorý od tohto obdobia nevydal závažnejšie nariadenie ani inštrukciu reagujúcu na cholerovú epidémiu. Jedným z posledných dokumentov biskupa Tarkoviča v tomto smere bol list z 15. októbra 1831, adresovaný vicearchidiakonom a dekanom Prešovskej eparchie, v ktorom ich informoval, že cholera v Uhorsku je už na ústupe a z rozhodnutia Uhorskej miestodržiteľskej rady sa nový školský rok začne v novembri.
Protiepidemické opatrenia
Bezprostredne po prepuknutí prvých prípadov epidémie sa v Uhorsku začali zavádzať viaceré proticholerové opatrenia. Štátne hranice a hranice žúp a slúžnovských okresov boli od júna 1831 strážené vojenskými vartami. Varty boli rozmiestňované aj na dôležitých cestných ťahoch. Ich hlavným poslaním bolo zamedzovanie pohybu obyvateľov z nakazených oblastí do tých častí krajiny, kde ochorenie ešte nevypuklo. Zakázané boli všetky spoločenské podujatia, na ktorých sa vyskytovalo väčšie množstvo ľudí (miestne trhy, výročné jarmoky, púte, odpusty, bohoslužby a pod.). Na príkaz svetskej vrchnosti boli počas cholery zatvorené aj školy, krčmy, obchody, hostince, bitúnky, kostoly a pod.
Ak sa v nejakej obci objavilo podozrenie na výskyt ochorenia, bol tam okamžite povolaný proticholerový komisár spolu s lekárom. Ak lekár s komisárom vyhodnotili, že v obci naozaj panuje cholera, s okamžitou platnosťou ju nechali uzavrieť. Uzatvorená obec bola dvadsaťštyri hodín denne strážená vartami, ktoré dozerali na to, aby sa miestne obyvateľstvo nedostávalo do kontaktu s ľuďmi z blízkeho ani vzdialenejšieho okolia. Po uzamknutí obce mali komisári spolu s lekármi za úlohu navštíviť všetky príbytky v obci a zistiť, v koľkých rodinách už cholera prepukla. V prípade, že lekár v niektorom z obhliadaných príbytkov spozoroval u jedinca príznaky tohto vysoko infekčného ochorenia, nariadil celej rodine karanténu. Vo veľkých mestách sa separácia nakazeného obyvateľstva uskutočňovala v nemocniciach. V mestečkách a väčších obciach vznikali cholerové špitály v mestských alebo obecných budovách, nachádzajúcich sa na vyvýšenom mieste. V stredne veľkých a malých dedinách ostávali pacienti v domácom liečení, pričom ich príbytky boli od ostatných domov oddelené kameňmi alebo inými zábranami, prípadne boli strážené vartami. Rožný dobytok, ovce, kone, svine a kozy tých rodín, v ktorých vypukla cholera, mal byť poriadne umytý a za prítomnosti župného úradníka odovzdaný obecnému pastierovi. Dobytok bol vrátený pôvodným majiteľom až vtedy, keď sa ukázalo, že všetci členovia rodiny sú znova zdraví a skončila sa im karanténa.
Spomenuté opatrenia však prinášali iba mizivé výsledky. Okrem toho vyvolávali v mnohých prípadoch odpor a nevôľu obyvateľstva, preto uhorské úrady od ich zavádzania ešte počas letných mesiacov roku 1831 upustili.
Liečba cholery
Uhorskí lekári liečili ľudí nakazených cholerou dvomi spôsobmi – púšťaním žilou, resp. prikladaním pijavíc na vybrané časti tela a podávaním vybraných medikamentov. V prvých týždňoch panovania cholery sa nakazeným osobám podával bizmut, ktorý sa považoval za univerzálny liek proti tejto chorobe. Neskôr ho nahradil chlorid ortuťnatý a ópium. Košický mestský chirurg František Lehocký odporúčal ľudom užívať vinan. Ján Moskál, gréckokatolícky veriaci z farnosti Slanské Nové Mesto, veril, že keď vypije šestinu kolomaže, ochráni sa pred cholerou. Profesor ekonómie Ján Rojko odporúčal v boji proti cholere užívať každé dve hodiny arcanum.
Púšťanie žilou, prikladanie pijavíc a medikamentózna liečba sa kombinovali s bylinnými kúpeľmi, potením, naparovaním alebo saunovaním. Rímskokatolícky kňaz Ján Morvai odporúčal pacientom potenie v posteli. Chorých zakrýval kožušinami a perinou, a to tak dôkladne, že im bolo vidno iba nos. Všetky ostatné časti tela vrátane hlavy mali prikryté. Počas potenia im na brucho prikladal zábal z posekanej a vodou zaparenej mäty piepornej, paliny metlovitej, saturejky horskej, šalvie lekárskej a slezu lesného. Potenie ako liečebnú metódu aplikoval na svojich pacientoch aj prvý stoličný lekár Šarišskej župy Martin Hlatký, ktorý nechal pacientov najprv viac ako hodinu trieť na ramenách, rukách, nohách, stehnách a na chrbte dobre zohriatym flanelom alebo kúskom súkna. Potom nariadil prikladať im na nohy kamenné džbány naplnené horúcou vodou, resp. v ohni rozohriate kamene alebo kusy tehál. Na stehná, obličky a brucho zase nariadil prikladať misky naplnené horúcim popolom, pieskom, soľou alebo ovsom. Okolo žalúdka nanášal pacientom teplé cesto z múky z horčičného semena. Podobný spôsob privádzania k poteniu využíval pri liečbe svojich pacientov aj lekár kráľovského mesta Levoča doktor Sommer. Uhorskí lekári vyvolávali potenie pacientov aj prostredníctvom horúcich bylinných kúpeľov, intenzívneho natierania a šúchania tela vlnenou šatkou namočenou vo vínnom octe, prípadne potieraním tela zohriatym vínnym liehom zmiešaným s vínnym octom, cesnakom a paprikou alebo čiernym korením. Našli sa medzi nimi aj takí, ktorí na vyvolanie potenia využívali naparovanie a saunovanie. Tieto dve metódy sa však využívali až vtedy, keď iné spôsoby smerujúce k spoteniu pacienta zlyhali.
Na zastavenie dávenia, ktoré bolo sprievodným javom ochorenia, bolo pacientom potierané okolie srdcovej jamky špeciálnym cestom, ktoré sa skladalo z horčičného semena, múky a octu. V danej oblasti sa nechávalo pôsobiť dovtedy, kým nevyvolalo pálenie. Na zmiernenie žalúdočných bolestí sa používal aj obklad, ktorý pozostával z rozdrvenej paliny pravej zmiešanej s levanduľou, materinou dúškou, šalviou lekárskou, mätou piepornou a silno zohriatym vínom. Ak sa bolesti okolo žalúdka stupňovali, prikladali sa na brucho horúce obklady z mlieka a ľanových semien, prípadne sa bolestivé miesta natierali múkou zmiešanou s horúcim olejom alebo masťou. Proti hnačkám užívali pacienti odvar z makových hlávok. Na utíšenie hnačiek a kŕčovitých bolestí v žalúdku sa používal aj glejový klystír s trochou ópia a odvar z ryže, jačmeňa, ibištekového koreňa alebo roztlčeného ľanového semena, zmiešaný s dvadsiatimi až tridsiatimi kvapkami liehovej tinktúry ópia. Nápomocné boli i hlienovité, zmäkčovacie klystíry z ibišteka, slezu a otrúb, zmiešané s vaječným žĺtkom alebo trochou škrobu. Na uhasenie smädu lekári odporúčali piť predovšetkým bylinkové čaje z mäty sivej, mäty piepornej, medovky lekárskej, lipy obyčajnej, bazy čiernej, bazy chabzdovej, harmančeka pravého a poleje obecnej. Vhodné boli aj ovocné čaje a horúca prevarená voda, ktorá podporovala zvracanie, prečisťovala žalúdok a vyvolávala potenie. Niektorí lekári podávali svojim pacientom proti smädu teplý odvar pripravený z múky a masla, odvar z ryže či vyvarenú šťavu z jačmeňa.
Štatistika zomrelých
Cholera mala veľmi rýchly priebeh. O osude pacientov bolo zvyčajne rozhodnuté v priebehu dvadsiatich štyroch hodín. Najviac postihnutý bol vidiek a príslušníci chudobnejších vrstiev obyvateľstva žijúci v zlých hygienických podmienkach. Neznalosť, resp. nedodržiavanie základných hygienických návykov ako umývanie rúk, každodenná výmena bielizne, dezinfekcia, preváranie a dezinfekcia zdrojov pitnej vody a iné malo pre nich fatálne dôsledky. Prvými obeťami cholery sa stávali najmä slabší, podvyživení jedinci, malé deti a starí ľudia. Zle živený, príliš mladý či prestarnutý organizmus totiž oveľa ľahšie podľahne chorobám.
Podľa dochovaných úradných záznamov sa počas epidémie nakazilo v Uhorsku cholerou 536 517 osôb. Z nich sa 298 876 ľudí vyliečilo a 237 641 zomrelo.
Určiť presný počet obetí z radov veriacich Prešovského biskupstva nemožno, pretože sa nedochovali úplné záznamy o ich úmrtnosti. Z dochovaných záznamov (cirkevné matriky, cirkevné kroniky, dištriktuálne výkazy) možno určiť aspoň percentuálny podiel úmrtnosti, ktorý predstavoval 5,29 %. Na základe daného údaja možno odhadovať celkový počet obetí na 9 180. Naproti tomu počet z radov gréckokatolíckeho duchovenstva je známy – nákaze podľahlo pätnásť kňazov.
