SLOVO SVÄTÉHO OTCA (Marek Baran; foto: wikimedia.org)
Počas slávenia obradov Veľkej noci v sobotu večer Svätý Otec František povzbudil veriacich v náročnom čase pandémie k odvahe a nádeji, ktorú ponúka Kristus.
Po sobote sa ženy vydali k hrobu. Tam im anjel hovorí: „Vy sa nebojte! Niet ho tu, lebo vstal.“ (Mt 28, 5 – 6) Pred hrobom počujú slová života… A potom stretávajú Ježiša, tvorcu nádeje, ktorý potvrdzuje to hlásanie a hovorí: „Nebojte sa!“ (Mt 28, 10) Nemajte strach, nebojte sa: to je hlásanie nádeje. Je pre nás, dnes. Dnes. Sú to slová, ktoré nám Boh opakuje v noci, ktorou prechádzame. V túto noc nadobúdame jedno základné právo, ktoré nám nebude odobraté: právo na nádej. Je to jedna nová, živá nádej, ktorá pochádza od Boha. Nie je iba optimizmom, nie je akýmsi tľapnutím po pleci či príležitostným povzbudením s chvíľkovým úsmevom. Nie. Je to nebeský dar, ktorý sme si nemohli zaobstarať sami.
Všetko dopadne dobre, hovoríme s vytrvalosťou po tieto týždne, pridŕžajúc sa krásy našej ľudskosti a vyslovujúc od srdca slová povzbudenia. No s plynutím dní a vzrastaním strachov aj tá najsmelšia nádej môže vyprchať. Ježišova nádej je iná. Vkladá do srdca istotu, že Boh vie všetko obrátiť na dobré, pretože dokonca aj z hrobu dáva vychádzať životu. Hrob je miesto, odkiaľ ten, kto doň vstúpi, nevychádza. Ježiš z neho však vyšiel pre nás, vstal z mŕtvych pre nás, aby priniesol život tam, kde bola smrť, aby začal nové dejiny na mieste, ktoré už zavalili kameňom. On, ktorý odvalil balvan od vstupu do hrobu, môže odsunúť skaly, ktoré zapečaťujú srdce. Preto sa nepoddávame rezignácii, nezavaľujeme nádej skalou. Môžeme a musíme dúfať, pretože Boh je verný. Nenechal nás osamote, navštívil nás: prišiel do každej našej situácie, do bolesti, úzkosti, do smrti. Jeho svetlo osvietilo temnotu hrobu: dnes chce dosiahnuť aj tie najtemnejšie kúty života.
Sestra, brat, aj keď si v srdci pochoval nádej, nevzdávaj sa: Boh je väčší. Temnota a smrť nemajú posledné slovo. Odvahu, s Bohom nič nie je stratené! Odvahu: je to slovo, ktoré v evanjeliách vždy vychádza z Ježišových úst. Len jeden jediný raz ho vyslovujú druhí, aby núdznemu povedali: „Neboj sa! Vstaň, [Ježiš] ťa volá!“ (Mk 10, 49) Je to on, Zmŕtvychvstalý, kto pozdvihuje nás úbožiakov.
Ak si slabý a krehký na ceste, ak padáš, nemaj strach. Boh k tebe vystiera ruku a hovorí ti: „Odvahu!“ Nemôžeš si ju dať sám, no môžeš ju prijať ako dar. Stačí si otvoriť srdce v modlitbe, stačí trocha nadvihnúť ten kameň, ktorým je privalený vchod do srdca, aby si dovolil vstúpiť Ježišovmu svetlu. Stačí ho pozvať: „Príď, Ježišu, do mojich strachov a aj mne povedz: Odvahu!“ S tebou, Pane, budeme skúšaní, ale nie rozrušení. A akýkoľvek smútok by v nás prebýval, budeme cítiť, že musíme dúfať, pretože s tebou kríž vyústi do zmŕtvychvstania, pretože ty si s nami v temnote našich nocí: si istotou v našich neistotách, slovom v našich tichách, a nič nám nikdy nebude môcť ukradnúť lásku, ktorú k nám prechovávaš. My pútnici hľadajúci nádej sa dnes túlime k tebe, Ježišu Kriste. Obraciame sa smrti chrbtom a otvárame srdcia tebe, ktorý si život. Hľa, veľkonočné hlásanie, hlásanie nádeje.
„Aké pekné je byť kresťanmi, ktorí utešujú, ktorí nesú ťažoby druhých, ktorí povzbudzujú: ohlasovatelia života v čase smrti!“ (pápež František)
