PRÍBEH (Marta Gromošová; foto: pexels.com)
Upratovanie je síce prakticky iba prenášanie prachu z jedného miesta na druhé, ale je pedagogicky absolútne nevhodné oboznámiť s touto skúsenosťou deti, a už vôbec nie vnúčatá. Dosť komplikované je hlavne státie na rebríku a údržba mnohozväzkovej knižnice v našej obývačke. Knihy treba v skupinkách povyberať, police povytierať švédskou utierkou, povysávať zvlášť klasikov, ktorých dnešná mládež až tak veľmi neobľubuje, nad niektorými dielami nostalgicky vzdychnúť, iné s láskou otvoriť alebo si len tak spomenúť na krásny príbeh, či nebojácneho hlavného hrdinu. Knižnicu takto dôkladne vyupratujem dvakrát do roka. Autorov zoradím podľa abecedy, je to prehľadnejšie.
Pri poslednom upratovaní som naďabila na malý zápisníček. Už dlhšie som si nevedela spomenúť, kam som ho v jednom z návalov poriadkumilovnosti odložila, a odrazu bol medzi príručkami pre záhradkárov. Červený notesík s čínskymi hodvábnymi doskami patril medzi darčeky, po ktorých je lepšie túžiť, ako ich dostať. Oveľa viac som sa tešila, keď som sa naň chodila pozerať do výkladu papiernictva, ako vtedy, keď som ho na nejaký sviatok dostala. Na zapisovanie citátov v nemčine som mala podobný modrý, a na čo mi bude ten, za ktorým som pol roka priam hynula, mi v danej chvíli nebolo jasné. Založila som ho medzi vzácnosti, čo ešte len čakali na svoje použitie. Až teraz som si všimla, že je to vlastne diár. Začína sa štvrtým januárom, bez udania roka. Nie, nie je storočný, v našej rodine slúži iba 33 rokov. Stal sa kronikou výrokov našich detí.
„Naskenuj a pošli, aby sa to nestratilo,“ nabádajú ma deti. „Pošli dačo smiešne,“ žiada ďalší. Rýchle prelistovanie ponúka obraz vývoja myslenia partie piatich dospelých ľudí a jednej nedospelej osôbky, ktorých nám Boh doprial do nášho života. Bez nostalgie sa usmievam, potom sa smejem, nakoniec pri niektorých vetách vybuchujem do smiechu spolu s nimi. Nachádzam popis lovu bizóna, ako ho mal premyslený syn, radosť najstaršej dcéry, že dobre, že sme boli u babky na oslave, lebo sme sa aspoň zadarmo najedli, alebo túžbu ďalšej, ktorá chcela byť odmala blondína, len to tajila… Všímam si bohatstvo predponového tvorenia slov v slovenčine, keď dieťa „zavidelo“ kuriatko alebo logickú argumentáciu, že predsa nejde ako slimák, lebo to by musela chodiť na jednej nohe. Uvedomujem si, že už nebudem počúvať z toalety výkrik: „Mamo, človečina smrdí!“ ani zistenie, že zemská príťažlivosť funguje najviac vtedy, keď sa deti učia bicyklovať.
Tak si teda listujem v tom nádhernom červenom zápisníčku a som rada, že ho bolo čím naplniť.
