SLOVO MLADÝM
Ján Burda SJ, kňaz spoločenstva Archa v Ľvove
Niekedy mám pocit, že my kresťania sa často podceňujeme. Akoby sme sa naladili na hľadanie vlastných chýb. Je nám preto nepríjemné, keď nás chvália. Lebo veď – poznám sa a viem, čo všetko som už vyviedol. Dobro z mojej strany nebude mať hodnotu či trvanie.
Byť hrdý na seba by ani nebolo správne. Ale na Boha? Toho, ktorý to napriek všetkej mojej malosti a slabosti prijatej vtelením dokázal? Nezradil, nepochybil, zomrel, ale potom vstal z mŕtvych. Teším sa z Boha a som naňho hrdý. A táto hrdosť ma nevedie k pýche. Dokazuje, že som hriešnik. Ale dáva istotu, že to nie ja som tu ten hlavný…
Monika Frišničová, animátorka
Ako by sme charakterizovali hrdosť? Keď si predstavím, na čo všetko som bola v živote hrdá, vidím svoje dobré skutky, zdary detí, ktoré vediem, správne rozhodnutia mojich rodičov. Jednoducho dobro, ktoré sa okolo mňa udialo. Hrdosť tiež môžeme definovať ako zdravé sebavedomie. Ak sme si v živote povedali vetu: „Moja hrdosť mi to nedovoľuje,“ to už nebola hrdosť, ktorú do nás vložil Boh, ale pýcha. Niekde sa vo mne objavila a hrdosť zdeformovala na sebectvo. Čo s tým? Plusom bude, ak si to vôbec uvedomím. A odpoveď je jednoduchá. Pokora. Vymeň svoje ja z prvého miesta a daj tam Boha. Potom bude všetko v poriadku.
Richard Fučko, seminarista
Ak niekoho za niečo pochválime a povieme mu, že sme na neho hrdí, buď to s pokorou prijme, alebo spyšnie. Z takého človeka sa stáva horenos. Ak by sme ho stretli na ulici, možno by hľadel hrdo hore ako vojak. No kým by on takto zbožne upieral svoj zrak do neba, nevnímal by, čo sa deje vôkol neho. Prechádzal by životom, ale nevidel by Krista v tých najmenších, o ktorých Boh povedal, že „čokoľvek urobíte jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili“. Nečudo, že pýcha je jedným zo siedmich hlavných hriechov. Ako jej predísť? Tak, že všetku chválu, ktorá sa nám dostane, odovzdáme Bohu.