HOMÍLIA (Jaroslav Lajčiak; foto: Dávid Kováč-Byzantinos)
Archimandrita Jaroslav Lajčiak, protosynkel Košickej eparchie, sa 11. augusta prihovoril na archieparchiálnej odpustovej slávnosti v Klokočove nielen k srdciam Zemplínčanov, ale aj všetkých ostatných pútnikov.
Preosvietení vladykovia, drahí bratia v kňazskej službe,… bratia a sestry.
Písal sa rok 1670. … Tak ako asi aj dnes, aj vtedy ľudia žili svoju vieru v jednoduchosti a skromnosti. Vo svojej každodennosti sa borili s rovnakými problémami. Aj vtedy ľudia zomierali i rodili sa, aj vtedy prednášali Bohu modlitby i naňho nadávali. Aj vtedy boli tí, čo Cirkev osočovali, i tí, ktorí ju bránili. Aj vtedy boli útoky na Cirkev a vieru silné, ba dokonca vojenského charakteru. Ľudia sa všemožne bránili a keď už nič nepomáhalo, utekali húfne do chrámu, aby tam pred Bohom prosili za záchranu a pokoj.
No stalo sa niečo nepredvídané. Niečo, čo nemalo obdobu, niečo, čo tak zasiahlo srdcia ľudí, že chýr o tom sa rozšíril do celého okolitého sveta. Panna Mária začala plakať.
Tento zázrak, ako nám to podávajú historické anály, videli nielen ľudia z Klokočova, ale aj z okolitých dedín, ba i heretické vojsko. Keď vojaci videli, že ľudia veria na zázrak a ďalej sa úpenlivo modlia pri ikone Božej Matky, obraz z ikonostasu strhli, nožom prerezali tvár Bohorodičky a kopijou ju prebodli. Vtom ponížený a prebodnutý obraz začal nie slziť, ale silno plakať, čo mnohých vojakov primälo k obráteniu.
Boli to však slzy nad úbohosťou vojaka, ktorý mečom ranil ikonu našej Bohorodičky, či ako to spievame v piesni, nad ľudom Zemplína. Bol prejavom jej znepokojenia a úzkosti, keď videla svoj ubiedený národ.
A čo teraz? Keby nanovo dnes mal nastať zázrak, či by nad nami neplakala, neprelievala horké slzy, keď nás síce vidí na materiálne vyššej a lepšej úrovni ako pred 350 rokmi, ale aká je duchovná?
„Pred tristo rokmi, hľa, Mária plakala, nad ľudom Zemplína slzy prelievala. Mária, Mária, pros za nás u Syna, buď nám milostivá, Ochrana Zemplína.“ Priznám sa, že vo mne ako hrdom Zemplínčanovi (keď som sem ako malý chlapec chodieval) to vždy vzbudzovalo ani neviem či smútok, alebo skôr zamyslenie: „Prečo si, Matka, plakala? Takí boli tí ľudia zlí, tak ťažko a biedne sa žilo, tak úboho ľudia na Zemplíne vyzerali či mravne upadali, opíjali sa?“ Čo vlastne, bratia a sestry, priviedlo Pannu Máriu k slzám?
Poďme sa nad sebou aspoň troška zamyslieť. Nad naším zemplínskym charakterom. Priznám sa vám, stalo si mi viackrát, že mi bolo vytknuté, že som Zemplínčan. Začal som sa sám seba pýtať a všímať si iných, v čom spočíva tá zemplínska nátura. Tak teda, čo je také charakteristické pre Zemplínčana? Určite mi dáte za pravdu, keď poviem: hrdosť, hrdý Zemplínčan, a potom, čo na srdci, to na jazyku, taká zemplínska prostorekosť, určitá tvrdosť, neoblomnosť, jednoduchá urážlivosť. Toto sú na prvý pohľad vlastnosti, ktoré zaváňajú negativizmom. Keby mi ich niekto cudzí vyčítal, možno sa aj urazím. Ale keďže som Zemplínčan, tak sám si ich vytknúť môžem.
Všetky tieto charakteristiky však môžu slúžiť i na dobro veci, pozitívne. Vysvetlím: Hovoria o nás, že sme hrdí. Tak buďme hrdí na svoju zem, na svoj kraj, na svoju reč, svoje kresťanské korene. Hovoria nám, že sme prostorekí. Buďme prostorekí a nebojme sa pomenovať zlo zlom a nedajme sa obalamutiť nikým a ničím, a hlavne sa nebojme zastať kňaza či Cirkvi, keď obhajujú budúcnosť našich detí a ostro vystupujú proti amorálnosti dnešnej doby. Buďme neoblomní v našej viere, nech naše áno je áno a nie nech je nie. Vyčítajú nám, že sme tvrdí. Buďme tvrdí na tých, ktorí hanobia Cirkev a šliapu po kresťanských hodnotách. Neupusťme zo správnych postojov pri výchove našich detí a snažme sa vštepiť im do srdca, čo najviac podstatných hodnôt. Spokojne sa urazme, keď niekto na Cirkev nadáva, keď niekto hanobí Boha a vysmieva sa mu. Dajme pocítiť, že sa nám to nepáči.
Kardinal Sarah, prefekt Kongregácie pre Boží kult a sviatosti, hovorí práve o tom, že najväčším problémom Cirkvi v dnešnej dobe je strach. Strach vyznať svoju vieru, strach postaviť sa za dobrú vec, strach obhájiť kresťanské hodnoty.
A možnože prišla doba nás neoblomných, prostorekých Zemplínčanov. Neotvárajme ústa tam, kde netreba, ale tam, kde sa to vyžaduje. Stojme si za svojím presvedčením. Nechcem, aby to vyznelo ako buričské slovo proti niekomu, len chcem, aby sme sa možno prebudili zo sna a začali brať vážne dobu, v ktorej žijeme, a nezľahčovali si to, a nehovorili: „Ach, veď mňa sa to netýka!“ Naši predkovia utekali k Božej Matke do Klokočova, keď im chceli hanobiť vieru a spustošiť chrám, keď sa báli vojny, ktorá by zničila ich dediny. Utekajme na toto miesto dnes aj my, lebo útoky na Cirkev sú aj v dnešnej dobe, možno že vo väčšej miere a viac sofistikovanej podobe. Prichádzajme k nej a prosme ju, aby ochránila náš ľud i národ. Matka naše prosby vypočuje…
Tento týždeň ste mnohí mohli sledovať útoky na vyjadrenia krakovského arcibiskupa, ktorý sa otvorene postavil proti novodobým ideológiám. Začali ho mediálne veľmi napádať. Ba dokonca (ako reakcia na to) bola svojím spôsobom zneuctená najväčšia mariánska svätyňa v Čenstochovej… Kardinál Duka pri tejto príležitosti vyzval biskupov Slovenska a Maďarska, aby sa spojili a jednohlasne postavili na stranu poľskej cirkvi v boji, ako ho sám nazýva, v boji proti totalitarizmu, v ktorom ten, kto má iný názor ako ten prezentovaný vo väčšine médií, nebude akceptovaný…
Je veľmi zvláštne, ako dnes práve médiám záleží na tom, aby Cirkev bola svätá a aby sa očistila. A to je veľmi dobre. Len či je za tým aj ten správny úmysel? A keď to nie je podľa ich očakávaní, tak potom príde, ako to definuje emeritný pápež Benedikt XVI., novodobé mučeníctvo zosmiešňovania: „Pozrite sa na toho kňaza – darmožráč, záletník, spiatočník, na toho kresťana, ako žije. Toto sú kresťania? Toto sú ich kresťanské hodnoty?“ Ale ja nie som Kristovým kňazom preto, lebo som taký svätý a dokonalý, ale prosím Pána, aby sa oslávil v mojej slabosti. Keď sv. Efrémovi Sýrskemu ľudia prevolávali na slávu, vždy o sebe v pokore hovoril: „Keby ľudia vedeli, kto je Efrém Sýrsky, hádzali by kameňom.“…
Možno sa pýtate: „A čo teda máme robiť? Aký je návod? Ako môžeme obstáť?“ Odpoveď nachádzame v dnešnom Božom slove, keď Kristus hovorí žene, ktorá z davu kričala: „Blažený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval“, že „skôr sú blažení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“.
Bratia a sestry, toto je tá nemenná pravda. Chceš byť blažený, šťastný? Počúvaj Boha a zachovávaj to, čo ti hovorí… Hovorme jasne a otvorene tomuto svetu pravdu do očí, že bez počúvania a zachovávania Božích prikázaní nastolíme iba chaos a otroctvo. Hovorme ľuďom okolo nás o Bohu spôsobom arského farára Jána Máriu Vianneya: „Hovorte najprv ľuďom o Bohu a keď vás už nebudú počúvať, tak hovorte Bohu o ľuďoch.“…
Prišli sme dnes k našej nebeskej Matke, ako sem už po prichádzali stáročia pútnici. Do jej rúk odovzdajme všetky naše starosti a kríže i budúcnosť našej Cirkvi. Raz už svojimi slzami zachránila náš ľud a určite ani teraz nepohrdne našimi modlitbami.
Po predchádzajúcich krásne prežitých dňoch tu s vami chcem povedať, že som hrdý na to, že som Slovák. Som hrdý na to, že som Zemplínčan. Som hrdý na to, že som gréckokatolík, lebo takú peknú a čistú vieru, akú som videl u mnohým starých i mladých počas týchto dní, som nevidel nikde, ani v Taliansku, ani v Ríme…
Nech teda i tento čas prípravy na 350. výročie od slzenia bude pre nás časom duchovnej obnovy a prosme i našu nebeskú Matku, aby nám u svojho Syna vyprosila milosť byť vernými a odvážnymi kresťanmi tak ako kedysi naši predkovia, ktorí vedeli, kde nájdu pomoc v rozbúrenom mori života.
„Mária, Mária, pros za nás u Syna. Buď nám milostivá, Ochrana Zemplína!“
(skrátené)
