ŽIVOT SVÄTÝCH (Marcel Mojzeš) Siedmi svätí mladíci z Efezu žili v prvej polovici 3. storočia a volali sa Maximilián, Jamblich, Martinián, Ján, Dionýz, Exakustodián a Anton. Prvý bol synom správcu Efezu, ostatní boli synmi ďalších popredných občanov toho istého maloázijského mesta. Poznali sa od detstva, vyznávali kresťanskú vieru a napokon sa dali na vojenskú dráhu.
Raz prišiel cisár Décius (249 – 251) z Kartága do Efezu a prikázal všetkým obyvateľom, aby priniesli obetu bohom. Na základe udania, že odmietajú poslúchnuť rozkaz, dostali spomenutí mladíci predvolanie. Keďže pred cisárom otvorene vyznali vieru v Krista, ihneď im boli odobraté opasky – znaky vojenskej hodnosti. Keď však panovník videl, že pochádzajú z významných rodín, rozhodol sa nechať im čas na rozmyslenie: prepustil ich na slobodu, kým sa nevráti z plánovanej výpravy. Mladíci odišli z mesta a skryli sa v jaskyni na vrchu Ochlon, kde trávili čas v modlitbách a príprave na mučenícku smrť. Keďže Jamblich bol najmladší, práve on si obliekal žobrácke handry a chodieval do mesta kupovať chlieb.
Keď sa cisár znova vrátil do Efezu a dozvedel sa, že mladíci rozdali svoj majetok a nechcú priniesť obetu bohom, prikázal zavaliť vchod do jaskyne kameňmi, aby v nej zomreli od hladu a smädu. Dvaja tajní kresťania Teodor a Rufín, ktorí boli prítomní pri zamurovaní vchodu, túžili zachovať pamiatku na týchto svätcov, preto na dve olovené dosky napísali ich mená, okolnosti utrpenia i smrti a vložili ich do medenej skrinky medzi kamene. Na základe zvláštneho Božieho zámeru a zásahu však siedmi mladíci v zamurovanej jaskyni nezomreli, no padol na nich zvláštny spánok, pri ktorom ich telá nezhnili a šaty sa nerozpadli.

Prešlo mnoho rokov a prenasledovania kresťanov sa skončili. Za cisára Teodózia Mladšieho (408 – 450) sa však objavili bludári, ktorí odmietali veriť vo vzkriesenie mŕtvych pri druhom Kristovom príchode. Niektorí hovorili, že po smrti zaniká telo i duša, iní zasa, že duša síce zostáva, no telo sa rozpadá na prach a nemôže byť vzkriesené.
V tom čase majiteľ územia, na ktorom sa nachádzal vrch Ochlon, začal budovať kamennú ohradu a robotníci rozobrali vchod do jaskyne; domnievali sa, že ide o súčasť vrchu. Vtedy Pán oživil mladíkov, akoby ich prebudil zo sna, pričom nemali ani tušenia, že ubehlo takmer dvesto rokov. Mysleli si, že prespali jednu noc. S cieľom posilniť sa pred blížiacim sa mučením znova poverili Jamblicha ísť do mesta nakúpiť chlieb.
Mladík sa priblížil k Efezu a zostal ohromený, lebo zbadal nad bránou svätý kríž. Keď počul ľudí slobodne vyslovovať meno Pána Ježiša, začal pochybovať o tom, či naozaj prišiel do svojho mesta. Keď sa kohosi spýtal, či je to Efez, a dostal kladnú odpoveď, začal sa obávať o svoje duševné zdravie, či nezošalel, lebo nespoznával ani budovy, ani ľudí. Rozhodol sa teda kúpiť chlieb a rýchlo sa vrátiť k ostatným. Vtedy ho však zatkli a obvinili ho, že ukrýva poklad starobylých mincí – peniaz, ktorý podal trhovníkovi, pochádzal totiž z čias cisára Décia. Priviedli Jamblicha k mešťanostovi, u ktorého sa vtedy nachádzal aj efezský biskup, a dlho ho vypočúvali.

Keď biskup počúval mladíkove nechápavé odpovede, spolu s mešťanostom a ľudom sa vybral k jaskyni. Pri vchode do jaskyne zbadal v hŕbe kameňov medenú skrinku, otvoril ju a prečítal z olovených dosiek mená siedmich mladíkov a okolnosti zamurovania jaskyne na základe rozkazu cisára Décia. Keď vstúpil dovnútra a zbadal tam živých mladíkov, všetci pochopili, že prostredníctvom ich prebudenia z dlhého sna odhaľuje Pán svojej Cirkvi tajomstvo vzkriesenia mŕtvych.
Čoskoro prišiel do Efezu aj sám cisár a osobne sa rozprával s mladíkmi niekoľko dní po sebe. Oni potom pred očami všetkých sklonili hlavy a znova zosnuli, no tentoraz do všeobecného vzkriesenia. Cisár chcel každého z mladíkov uložiť do osobitej truhly vyrobenej zo striebra a zlata, ale na základe zjavenia nechal ich telá ležať v jaskyni na zemi.

Liturgickú pamiatku siedmich svätých mladíkov z Efezu slávime dvakrát do roka, konkrétne 4. augusta a 22. októbra. Jeden deň je spomienkou na ich prvé a druhý deň na ich druhé zosnutie.