PRÍBEH (Marta Gromošová) Pripraviť a predniesť svedectvo nebýva práve najjednoduchšia úloha. Na hárok čistého bieleho papiera som kládla drobné písmenká, občas nečitateľné aj mne samej. Rodinná anamnéza, najväčšie zranenia, slzy odpustenia… Podľa môjho skromného názoru by toto svedectvo rozplakalo aj skalu a účastníci letnej Kány pre manželov by odchádzali dojatí, vo vrúcnom manželskom objatí, a nikdy inak!
Nedočkavo som priniesla text manželovi. Chápavo mi venoval láskyplný pohľad a odišiel si po svojej robote. Večer bolo treba text posúdiť. Manžel ho mierne upravil, no z mojej husto popísanej A-štvorky bol zrazu zdrap papiera zo slovníčka anglického jazyka našej dcéry, ktorý každoročne recyklujeme práve takýmto spôsobom. Na papieriku boli štyri odrážky. Po obsahu a zmysle mojej dojímavej duševnej sprchy ani stopy!
Manželovo technické poňatie problematiky zodpovedných za akciu nijako zvlášť nenadchlo, no a mňa takmer urazilo. „Budeme sa modliť,“ skonštatoval kňaz, ktorý nás voviedol do kaplnky pred účastníkov. Naše spoločenské rozpoloženie mohlo byť čímkoľvek, len nie jednotou. Nervozita mala od pokoja a odovzdanosti tiež poriadne ďaleko. Jediné, čo som si uvedomila, bola pesnička o Božom Duchu, ktorý vanie a vanie, s vedomím, že už od starozákonných čias prichádza vo fyzikálnej forme jemného vánku. Vzali sme si mikrofóny. Úpenlivá strelná modlitba a hneď za tým nástup môjho manžela.
„Voláme sa Marta a Marián, manželmi sme dvadsaťpäť rokov a vedieme hotel pre päť neplatiacich hostí. Najstaršia dcéra sa už odsťahovala…“
Počujem dobre? Toto na papieri nebolo. Zbytočne hľadieť do spoteného zdrapu, treba len počúvať, čo hovorí môj manžel a primerane reagovať! Aleluja! Účastníkom sme v krátkosti predstavili náš spoločný, zďaleka nie dobrodružný manželský život. V podstate bežná rutina: takmer štvrťstoročie bez nočného spánku, tony jedla, kopy bielizne, nedeľné návštevy rodičov a blízkych príbuzných, povinná školská dochádzka, niekoľko ťažkých zápalov hrtana, takmer žiaden duchovný život, a potom spontánne rozhodnutie dovoliť Bohu, aby nám nalial čistého vína zo zázraku v Káne Galilejskej. Spomenula som pokus o vytvorenie manžela romantického, čo je dodnes nevyvinutý živočíšny druh. A čím skôr si to manželka uvedomí, tým lepšie, rovnako ako oxymoron, ktorý spomenul môj manžel –„technicky a počítačovo zdatná moja manželka“. Aspoň v našej rodine. Ľudia rovnako dobre reagovali aj na zistenie, že manželia sú dvaja chudobní ľudia, že nás Boh neposiela obracať na vieru zaostalých polonahých domorodcov do rovníkovej Afriky, že ako Mission impossible nám môže pripadať aj nedeľný obed s niekým z príbuzenstva alebo stodvadsiata repríza retro textov vo vintage hand made kostýmčeku starej matere, ktorá pozorne bdie nad vyplievaním hriadky cibule alebo inej sezónnej zeleninky nehodnou nevestou…

„Vanie, vanie, Duch Boží vanie, vanie,“ ozývalo sa po dlhotrvajúcom potlesku. Ani jedno oko neostalo suché. Nie však od môjho nápadu na srdcervúce svedectvo, ale od oslobodzujúceho smiechu, ktorý potvrdil, že nás Boh stvoril a spojil ako muža a ženu, že v priemere máme ideálnu hmotnosť a na hlave bujnú hrivu. Že si nás vyvolil od večnosti a že muž opustí otca a matku… Vedela som, že nám do srdca a do mozgu dúchol Boží Duch tým svojím nevyčerpateľným, nekonečným humorom.