AKTUÁLNE (Juraj Gradoš) Téma amnestií premiéra a zastupujúceho prezidenta Vladimíra Mečiara je a ešte aj dlho bude háklivou témou nielen politického, ale aj spoločenského života. Nie je to iba kus histórie, ktorý treba skúmať či sa s ním nejako vyrovnať. Je to akt, ktorý ovplyvňuje každého z nás, i keď sa to zdá absurdné. Prečo? Lebo v prípade týchto amnestií ide podľa samotných expertov na právo o akt nemorálny a v zásade i protiprávny. Amnestuje sa totiž nie konkrétny človek, ale samotný akt – pokojne to môžeme nazvať v kresťanskej terminológii zlý skutok – hriech. Ak sa takto hriech môže stať skutkom bez spoločenského následku, tak sa právny poriadok dostal do situácie, keď nie je zlo vnímané ako zlo, ale ako norma, teda dobro.
Rozhodnutie slovenského parlamentu z 5. apríla 2017 otvorilo možnosť vrátiť slovenský právny poriadok do jeho pôvodných koľají. Povedané v slovanskej terminológii: to krivé sa bude dať urobiť rovným, priamym. Veľmi to pripomína výrok Jána Krstiteľa, ktorý parafrázoval text z knihy rečí proroka Izaiáša: „Čo je krivé, bude priame…“ (Lk 3, 5b)
Posledný májový deň tohto roka plénum ústavného súdu definitívne potvrdilo verdikt poslancov parlamentu, čím opticky zanikla posledná prekážka na nápravu slovenského právneho poriadku. Prečo opticky? Lebo človek! Tak sudca, ako i prokurátor – každý je omylný, každý podlieha slabostiam. A často je pravda taká, ako ju ten-ktorý človek chce vidieť. Ako s pohárom do polovice naplneným vodou – pre jedných je poloplný a pre iných poloprázdny. Je zaujímavé, i keď nie neočakávané, že proti sa postavili dvaja sudcovia – jeden z nich bol kedysi poslancom za Mečiarovo HZDS a druhý bol riaditeľom sekcie civilného práva ministerstva spravodlivosti za nominanta HZDS Štefana Harabina.
Čo ale konkrétne znamená rozhodnutie parlamentu potvrdené ústavným súdom? Najmä to, že nik nemá právo zneužívať moc delegovanú občanmi na nemorálnu ochranu seba a sebe blízkych osôb pred následkami vyplývajúcimi z vlastného nemorálneho a nezákonného konania. Možno to celé pripomína pomstu, dobré oddýchnutú a vychladenú. Vôbec to nie je tak. To, čo bude nasledovať, ak sa to nezvrtne na politicko-právnu frašku, bude iba prirodzený následok hriechu – zla, ktoré niekto na niekom či na celej slovenskej spoločnosti, teda na každom z nás kedysi spáchal. Tu vôbec nejde o samotný trest. Skôr o jasné pomenovanie tohto skutku, že je zlý, nemorálny, nenasledovania hodný – teda, že je hriechom.
A každý hriech je istým spôsobom dlh – dlh na láske voči Bohu i blížnemu. Aj tu sebaláska kedysi bola povýšená nad pravdu, ktorú si v láske zaslúži každý človek. A najmä ten, ktorému bolo týmto konaním ublížené. Aj matka Róberta Remiáša. Aj manželka bývalého prezidenta Michala Kováča a matka Michala Kováča mladšieho Emília. A, samozrejme, aj samotný Michal Kováč mladší. Aj Oskar Fegyveres, ktorý bol svedkom únosu a v strachu o život utiekol do zahraničia.
Toto rozhodnutie sa týka aj bývalého ministra Gustáva Krajčiho, ktorý pred dvadsiatimi rokmi zmaril referendum o vstupe Slovenska do NATO a priamej voľbe prezidenta. Ten na vlastnú zodpovednosť nechal vytlačiť hlasovacie lístky iba s tromi otázkami bez poslednej, ktorá sa týkala priamej voľby prezidenta občanmi Slovenskej republiky. Tú žiadala doplniť petícia s pol miliónom podpisov. Prezident Michal Kováč tak rozhodol o spojení všetkých štyroch otázok do jedného referenda, čo minister Krajči neakceptoval. Ústredná komisia pre referendum preto vyhlásila plebiscit za zmarený a na Krajčiho podala trestné oznámenie. A tak tento minister pošliapal práva všetkých občanov republiky – a doteraz bez právneho odsúdenia tohto skutku.
Ako to celé dopadne? Ťažko povedať. Teraz je to už iba na svedomí tak prokurátorov, ako aj sudcov. Azda, ako spieva Tublatanka, „pravda nakoniec zvíťazí“. Verím tomu. Alebo aspoň dúfam.
