PROFAMÍLIA (Michal Pavlišinovič) Na stretnutí mladých animátorov pri prezentácii použilo jedno dievča pekné prirovnanie. Dve takmer totožné huby boli predmetom otázky: „Čo si myslíte, je nejaký rozdiel medzi týmito hubami?“ Keď sme sa na tie obrázky pozreli, skutočne vyzerali tie huby rovnako. Pre istotu som odpovedal takticky: „Na prvý pohľad ani nie, ale určite v tom bude nejaký háčik.“ Jej odpoveď znela: „Áno. Zatiaľ čo v prvom prípade ide o chutnú, jedlú hubu, tá druhá je horkastá a jedovatá.“
Keby sme sa presunuli o dvetisíc rokov dozadu a opýtali by sme sa Ježišových súčasníkov, ako sa pozerajú na kríž, počuli by sme podobne na jednu a tú istú vec rôzne názory. Pre jedných je kríž pohoršením, pre iných bláznovstvom či synonymom najväčšej potupy. No pre povolaných je dôkazom bezhraničnej Božej lásky. Isto aj pre Ježišových apoštolov bol kríž spočiatku nástrojom tyranie, nehumánnosti a smrti. Určite videli, ako Rimania trestajú najväčších zločincov. Možno sa aj dopočuli o tisícoch ukrižovaných, ktorí sto rokov pred tým kruto doplatili za vzburu proti otrokárskemu rímskemu systému a ich telá visiace na krížoch lemovali cestu z Capuy do Ríma. Lenže nekonečnosť Ježišovej lásky a veľké tajomstvo Kristovho vzkriesenia spolu s darmi prisľúbeného Svätého Ducha ich vyzbrojilo na prijatie akéhokoľvek kríža. Už nebolo strachu v ich živote a doslova a do písmena vyplnili Pavlovo: „ … pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1, 21).
Čo však dnes vidíme vo svete? A nemusíme ísť ani do sveta. Čo vidíš vo svojom živote? Koľkokrát ťa strach premôže a podobne ako desiati apoštoli v Getsemanskej záhrade aj ty utekáš kade ľahšie. Stačí jeden záchvev, jedna životná víchrica a náš život napĺňa strach z toho, čo bude. Bojíme sa o prácu, o budúcnosť. Či budeme mať dostatok peňazí na plnohodnotný život, či sa bude mať kto o nás v starobe postarať. Či si nájdem životného partnera, či akú známku dostanem na vysvedčení. Predstavujeme si, aké by to bolo super, keby sme nemali žiadne ťažkosti a keby sa nám vyhýbali rôzne problémy. Lenže takýto život nikde nenájdeš. Ani v rozprávke.
Stojíme na prahu sviatkov, ktoré sú dôkazom toho, že Boh nikdy neprestal a nikdy neprestane milovať človeka. On neváhal „zriecť sa seba samého a vziať na seba prirodzenosť sluhu“. A toto je recept do nášho života. Vstupovať do pokory a prestať si o sebe myslieť, že si naj. Najmúdrejší, najschopnejší, najideálnejší… Naj, naj, naj. Len jeden je naj. A ako to dosiahol? Nuž práve skrze tú najväčšiu pokoru, ktorá ho urobila schopným prijať kríž. A tak na toto pamätajme aj počas týchto sviatkov. Kríž, choroba či smrť je len jedna etapa života, to je ten Veľký piatok, ale pamätaj, že potom prichádza nedeľné ráno, ráno Vzkriesenia.