Z LISTU NEKTARIOVI NA ÚTECHU (1)
Neboli to ešte ani tri či štyri dni, čo ma omráčila správa o tom neznesiteľnom nešťastí. … Koľko
som sa vtedy nastonal, koľko sĺz prelial! Načo to mám vravieť? Veď kto by mohol mať také
kamenné srdce alebo kto by sa celkom odcudzil ľudskej prirodzenosti, že by tú pohromu vedel
zniesť s neúčastným pokojom a nepocítil by v duši príval aspoň mierneho rozrušenia? Dedič
skvelého domu, pilier rodu, nádej otčiny, ratolesť zbožných rodičov vychovaná účinkom tisícov
modlitieb! V plnom kvete svojej mladosti odchádza vytrhnutý priamo z otcovských rúk. Ktorú
povahu, hoci s tvrdosťou diamantu, by toto všetko nevládalo obmäkčiť a priviesť k súcitu?
A tak nie je to nijaký div, že sa ma toto nešťastie hlboko dotklo. … Ak teda budeme chcieť
božekať a plakať nad tým, čo sa prihodilo, nepostačí nám to ani na celý život. Keby všetci ľudia
stenali vedno s nami, nebudú vládať vyvážiť svojím nárekom náš bôľ. Ba keby sa z prívalu sĺz
stal riečny tok, nepostačil by na to, aby sa žalospev nad touto udalosťou skončil.
(sv. Bazil Veľký: Povzbudenie mladým, Listy 1 (r. 357 – 374))
