ZAMYSLENIE (Štefan Paločko) Raz prišiel za Kristom istý popredný muž a spýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ (porov. Lk 18, 18)
Neexistuje dôležitejšia otázka, ako tá, ktorú tento popredný muž Ježišovi položil, a neexistuje pre človeka dôležitejšia informácia ako tá, ktorá je odpoveďou na túto otázku. Ježiš to veľmi jasne potvrdzuje, keď hovorí:
„Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mk 8, 36)
Práve preto prišiel Boží Syn na svet, aby nám svojím životom, svojou smrťou a zmŕtvychvstaním otvoril cestu do Božieho kráľovstva a poveril apoštolov, aby zvesť o jeho spasiteľnom diele šírili po celom svete (porov. Mt 28, 19 – 20). Človek totiž nevyhnutne potrebuje spoznať pravdu o Kristovom spasiteľnom diele, aby ho mohol použiť vo svojom živote ako cestu do Božieho kráľovstva. Na tejto ceste sa nesmie pomýliť, nemôže vybočiť, nesmie zablúdiť, lebo prehrá celý svoj život. Preto Ježiš neponechal zvesť o záchrane človeka len na jej náhodné odovzdávanie si medzi ľuďmi, kde si raz niekto niečo domyslí, iný si niečo zle vysvetlí, jeden niečo pozabudne a druhý si niečo prikrášli. Vie totiž, že narušenie čistoty učenia o našej spáse by malo pre človeka tie najtragickejšie dôsledky. Falošná cesta nikdy nemôže viesť do správneho cieľa. Preto Kristus nenechal zvesť o našej spáse na tomto svete napospas omylnému ľudskému tradovaniu, ale so zvesťou zároveň niektorých ustanovil za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby kresťania neboli ako malé deti, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu (porov. Ef 4, 11. 14).
No ako varuje apoštol Peter, ani pastieri a učitelia nie sú úplne imúnni voči omylom, ktorými by diabol rád narušil ich učenie (porov. 2 Pt 2, 1), a preto nad všetkým tým stojí Skala, na ktorej je postavená Cirkev, a vďaka tomuto základu, ktorý položil samotný Kristus, pekelné brány so svojimi lžami nikdy nebudú môcť Cirkev premôcť. Touto Skalou je apoštol Peter, ktorému samotný nebeský Otec potvrdzuje pravdu o Kristovi. Keď Peter vyznáva svoju vieru v Krista a hovorí: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha,“ (Mt 16, 16), Ježiš mu hovorí: „Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“ (porov. Mt 16, 17) Nebola to teda Petrova múdrosť ani jeho bezúhonný charakter, ktorý zaručoval jeho správne vysvetlenie toho, kým Ježiš z Nazareta vlastne je. Bola to asistencia samotného Boha, ktorá spôsobila, že jednoduchý rybár na zemi podliehajúci svojim hriešnym nedokonalostiam dokázal bez najmenšieho omylu vyjadriť, kým je v skutočnosti jeho Učiteľ.
Samozrejme, že by nebol veľký úžitok z toho, keby takúto schopnosť mal len samotný Peter, pretože aj po jeho smrti, ba ešte s väčšou intenzitou, sa začali šíriť omyly o tom, kto je Kristus a akým spôsobom pôsobí jeho záchranné dielo. Preto Kristus nedáva tento dar neomylného vysvetľovania pravej viery výlučne Petrovi, ale všetkým jeho nástupcom, ktorých má v rímskych pápežoch, aby takto dar neomylného vysvetľovania Kristovej zvesti bol prítomný v Cirkvi počas celej jej existencie až do skončenia sveta. Tak môže v pravde apoštol Pavol povedať, že Cirkev živého Boha je stĺp a opora pravdy (porov. 1 Tim 3, 15).
Isteže, rímsky pápež nie je neomylný v každom svojom výroku, a to pápeži ani nikdy neučili, ani netvrdili. Pápež dostal túto schopnosť nemýliť sa vtedy, keď so svojou najvyššou mocou vyjadrí vieroučnú alebo mravoučnú definíciu. Práve tieto definície sú pre kresťanov životne dôležité, pretože tieto výroky možno právom a s absolútnou istotou nazvať Bohom zjavenými pravdami. Napríklad aj informáciu o tom, ktoré spisy tvoria Sväté písmo, vieme s úplnou istotou z neomylného vyjadrenia pápeža Pia IV. Bez takéhoto pápežského potvrdenia by sme si nemohli byť úplne istí, či taký Jakubov list, alebo List Hebrejom patrí do Biblie, alebo či náhodou nejaký podstatný spis v Biblii nechýba.
Takto Kristus zabezpečil svoju Cirkev, aby mohla do skončenia sveta ohlasovať pravdu o záchrane človeka Kristom pre večný život. Preto je úplne vlastné Cirkvi, keď do dnešných dní pracuje tým najrôznejším spôsobom na ohlasovaní Božieho slova a na evanjelizácii, ktorá sprostredkúva ľuďom slová večného života. V súčasnosti sa konajú rôzne kresťanské akcie, kde sa čo najpríťažlivejším spôsobom ohlasuje Božie slovo rôznymi prednáškami, katechézami, piesňami, organizujú sa rôzne koncerty, stretnutia mládeže, festivaly, a to všetko má slúžiť na to, aby ľudia počuli slovo spásy, prehĺbili svoju vieru a správne kráčali do Božieho kráľovstva.
Bohužiaľ sa v súčasnosti príliš často stáva, že kresťania, ktorým bolo zverené pravdivé Kristovo evanjelium chránené pred omylmi učením rímskych pápežov, sa obracajú ku kresťanským kazateľom, ktorí pochádzajú z rôznych protestantských spoločenstiev. Tieto spoločenstvá sa nedržia Kristovej pravdy, odmietli záštitu rímskych pápežov, a tak nemajú žiadny neomylný pilier, o ktorý by mohli oprieť svoje učenie. Vychádzajú len zo svojich pocitov a vlastných mienok a sami sa vo svojich učeniach rozchádzajú. Preto je týchto spoločenstiev vo svete vyše štyridsaťtisíc. Nerozumejú moci sviatostí, popierajú Apoštolskú tradíciu, popierajú dôležitosť úcty k Bohorodičke a k svätým a hoci veľakrát hovoria o vykúpení, ospravedlnení človeka a o Božom odpustení, vysvetľujú to iným spôsobom, ako to Kristus naučil Cirkev. Pravoverní kresťania majú povinnosť týmto zblúdeným bratom ohlasovať pravdivé evanjelium, no často namiesto toho práve títo zblúdení kresťania sú volaní na evanjelizačné akcie, aby svojimi omylmi vo svojich katechézach či piesňach mýlili pravoverných kresťanov. Je pre večný život veľmi nebezpečné, keď sa kresťan zúčastňuje na evanjelizačných akciách, ktoré sa konajú v spolupráci s protestantskými kresťanmi, či dokonca pod ich vedením. Takéto evanjelizačné akcie sú veľmi pôsobivé a lákavé. Apoštol Pavol už vo svojich časoch predpovedal, že príde čas, keď ľudia neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši (porov. 2 Tim 4, 3). No svätý Pavol tiež veľmi ostro hovorí:
„Keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty!“ (Gal 1, 8)
Veľmi dobre si uvedomuje, prečo siahol po takých tvrdých slovách. Evanjelium totiž má moc zachrániť človeku večný život, no falošné evanjelium má moc človeka o večný život pripraviť. Ohlasovať falošné evanjelium je tak horšie, ako zavraždiť človeka. Veď Ježiš povedal:
„Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu, i telo zahubiť v pekle.“ (Mt 10, 28)