PRÍBEH (Marta Gromošová) Fúkalo úplne príšerne. Vzdušné víry dvíhali do vzduchu tony papiera, ľahučké kusiská mikroténu nám poletovali nad hlavami a keby som chcela byť tak po učiteľsky zákerná a nie literárne činná, tak do diktátu pridám vetu o mladých výroch, ktoré sa skryli nad zurčiacou bystrinou. Objektívna realita prešovského sídliska bola poveternostne neúnosná: deťom vyrážalo dych a zopár ich vietor vyvalil na chodník, dôchodcovia si držali pokrývky hlavy a urputne zarážali svoje ortopedické pomôcky do chodníka.
Ešte som len vyšla z nášho bytového domu a už som mala strapatý look. Dobre, ostatní vyzerali rovnako, ale radosť mi to nespôsobovalo. Tentoraz nebude stačiť zatriasť hlavou alebo prečesať vlasy do protismeru. Nenápadne som pozorovala ľudí na autobusovej zastávke – málokto mohol byť spokojný, úplne zbytočne som pohľadom hľadala nepremožiteľnú, nezničiteľnú trvalú onduláciu. Vraj ich kaderníčky robia veľmi nerady a konečne si aj klientela dala povedať, že je to pre vlasy likvidačný chemický proces.
Mne mama trvalú nedovolila nikdy v živote!
Tak veľmi som túžila dostať od nej päťdesiat korún československých na kaderníčku! Na druhý deň by som počúvala za chrbtom šepkanie svojich konškolákov: „Aha, má trvalú!“ Predstavovala som si drobné, romanticky sa vznášajúce kučierky a obrovskú závisť dievčat, ktoré mali vlasy rovnako dobré ako ja, a teda nádherné bez akýchkoľvek kaderníckych zásahov. Občas mi síce napadlo, že by som mohla prísť od kaderníčky s hlavou ako karfiol, ako sa to stávalo našej mame a jej kamarátkam, a potom celý večer nariekať v kúpeľni pod prúdom vody, ktorý aj tak všetky tie zlúčeniny a páľavu z vlasov neodstráni, ale túžba vyzerať úplne tuctovo bola obrovská! Až neskôr som pochopila, že mamou nepohnem a že za kvalitné vlasy môžem len ďakovať Bohu. Keď som sa vydala, nedala som sa ostrihať, lebo pri plešatejúcom manželovi bolo treba vytvárať vlasovú rovnováhu a on sa svojimi rozmermi staral o ideálnu výšku a váhu.
Účesová móda sa za ostatných štyridsať rokov neskutočne zmenila. Od povinnej pážacej ofiny, ktorá sa občas podarila ako zásah do nevoľníckej hlavy za čias Petra Veľkého, až po dnešné „čokoľvek“. Nepodliehala som ani tak módnym trendom ako skôr nátlaku svojej mladšej sestry, ktorá rozhodla aj o tom, že budeme mať krásne vlasy a že sa už ostrihať nedáme! Mne to bolo jedno, kým ona sedela každú sobotu pred zrkadlom a zapletala a nakrúcala, moje vlasy boli „bezúdržbové“. Voda, šampón a hotovo. Dlhé vlasy som nosila roky, aj ako staršia žena.
Vietor neustával a autobus neprichádzal.
Prístrešok sa zapĺňal šomrajúcimi cestujúcimi, čo zatiaľ iba čakali na spoj. Spomedzi bytoviek vybehol chlapec, asi stredoškolák. Vyzeral veľmi nervózne. Mladí muži v jeho veku mimoriadne dbajú na svoju vizáž. Snaha páčiť sa, perfektne vyzerať a vynikajúco voňať ich vedie k tomu, že rannou hygienou a kozmetickými i kaderníckymi úpravami zabijú viac času ako ich pracujúce matky… Dokonale vyobliekaný mládenec sa statočne boril s vetrom, snažil sa predrať k zastávke a potom sa tlačil medzi ľudí, aby aspoň ako-tak uchránil svoje umelecké dielo. Ako sa tak približoval, mojej pozornosti neušlo, že mu vlasy nestáli dupkom.
Tie vlasy, aby som bola exaktná, mu stáli hore nohami!