SVEDECTVO (Dada Kolesárová) Boh mi pripravil veľa zvláštnych a neočakávaných prekvapení a situácií, po ktorých som netúžila ani o nich nesnívala, ale ktoré s odstupom času vnímam vo svojom živote ako zásadné. Občas ma „osvietilo“ svetielko poznania, no aj po rokoch sa musím priznať, že väčšinou Božej pedagogike, zámerom ani prekvapeniam celkom nerozumiem.
Keď som sa v roku 1990 obrátila, keď si moje srdce po dvadsiatich rokoch tradičnej detinskej viery uvedomilo, kto je skutočný Pán, a priliplo k nemu, začali sa mi otvárať dvere, o ktorých som ani netušila, že existujú. Kostolné dieťa zrazu pri vypisovaní krstného lístka zistilo, že rieka jeho života vyviera aj z iného prameňa. Prúdila z východu i západu. A akoby na potvrdenie (možno aj Božie pobavenie), že začínam nový život, som zistila, že aj moje krstné meno je vlastne celkom iné. Odvtedy som sa už mnohokrát presvedčila, že môj Boh má hlboký zmysel pre humor.
Neskôr mi moja mamka rozprávala, že keď prišli za pánom farárom (tajne, keďže som zavítala na svet v období tzv. Husákových detí), odmietol ma pokrstiť menom, ktoré mi vybrala. Bola učiteľkou a poznala jedno veľmi milé dievčatko, ktoré malo zvláštne meno – Drahomíra. Nuž teda Drahomíra. Pán farár však zastrečkoval, že nebudem mať svätú patrónku. Rozhodol sa pre, podľa neho, významovo najbližšiu alternatívu – Benedikta. Takže v rodnom liste bolo to „pohanské“, ale do matriky pokrstených ma zapísali veľkým Benedikta a len v maličkej zátvorke bolo ako poznámka moje druhé meno. Človek s akýmsi „dvojitým“ obradom a „dvojitým“ menom. A dvojitý šok.
So svätým Benediktom som sa „naživo“ stretla krátko nato, keď sme v porevolučnej eufórii putovali oázovým autobusom socialistickej éry do Talianska. V radostnej mládežníckej atmosfére sme toho stihli pomerne veľa. Preputovali sme Rím aj miesta sv. Františka, keďže vtedy prešovskú oázu viedli sestry františkánky. S tým som počítala. No mňa zo všetkého najviac fascinoval vrch Subiaco a benediktínsky kláštor prilepený ako lastovičie hniezdo na jeho strmom skalnatom brale. Postupovali sme po jeho spletitých zákutiach a v pozadí ako soundtrack znel gregoriánsky chorál mníchov. A aj keď som v takýchto situáciách skôr realista a nezvyknem pri sochách upadnúť do náboženského ošiaľu, na tom mieste som sa mala možnosť s akousi posvätnou bázňou dotknúť nohy na soche sv. Benedikta – svojho patróna a duchovného otca, ktorá je postavená v jaskyni, kde žil ako pustovník asi tri roky prísnym asketickým životom. Toto som naozaj nečakala. Jeden z nezabudnuteľných darov.
Prečo o tom píšem? V tom kláštore som si vtedy kúpila jednu malú medailu, ktorú som nosila na retiazke. Stále mi pripomenula môjho múdreho, vzdelaného a zároveň pracovitého a hlboko pokorného mnícha. Po čase medailón sčernel a ja som ho kamsi založila. Vynoril sa mi pred očami, keď som predčasom natrafila na články o sv. Benediktovi z Nursie (inak aj patrónovi Európy, dvojčati sv. Školastiky a zakladateľovi západného mníšstva) a jeho medaile – kríži šťastnej smrti. A až teraz som sa dozvedela, že na jej okraji sú okrem iného vyryté začiatočné písmená exorcizmu. Našla som ju a verím, že pre ňu aj pre „zabudnutého“ patróna nájdem aj dôstojnejšie miesto vo svojom živote.