BIOETIKA (Juraj Gradoš) Často pozorujem zvláštne správanie kresťanov. Akoby sme nimi boli iba v chráme. A aj to si kladiem otázku, či to tak aj skutočne je, či náhodou aj tam nehráme nejaké zaujímavé dramatické divadelné vystúpenie. Už sme si na Slovensku zvykli, že kresťania nepodporujú kresťanské myšlienky. Matky, ktoré sú v dedinských ružiach a modlia sa ruženec, sú schopné nástojčivo žiadať dcéru, aby išla na prerušenie tehotenstva. Alebo ju zasa nútiť do manželstva s tým, že láska príde potom. No ona akosi dnes nechodí ani teraz, ani potom. Takéto manželstvo z donútenia môže byť aj neplatné a často sa končí rozvodom alebo trápením, týraním, bitkou… Jednoducho, nešťastím. Niekto by povedal, že je to následok toho, že dievča žilo sexuálne predtým. Dovolím si nesúhlasiť. Je to následok sebectva jej rodičov. Oni chceli mať pokoj od pohľadov iných. Nechceli, aby na nich ukazovali a posmievali sa im. Veď čo by povedali susedia, rodina, známi, keby bola slobodnou matkou? A tak hriech rodičov padá na deti a deti ich detí. Áno, sú prípady, keď im to vyjde. No sú zriedkavé a ku každému prípadu treba pristupovať v rukavičkách, s citom chirurga a nehou matky.
Ani muži nie sú iní. Často vedieme svoje deti k náboženstvu, ale sami sa toho bremena ani prstom nedotkneme. Zaťažujeme deti modlitbami, liturgiami, pôstmi…, ale sami sa modlíme, iba akoby sme recitovali báseň, na liturgiu prídeme v nedeľu, a i to vonku, a hoci sa postíme od mäsa, pivo a alkohol si doprajeme dvojnásobne. Dieťa má tak na jednej strane otcove slová a na druhej jeho skutky, jeho život. A vidí dva svety. Jeden je plný príkazov a zákazov, ten druhý zasa voľnosti, bezstarostnosti, nezodpovednosti. No ku ktorému bude inklinovať?
O Prešove a jeho dopravnej situácii počuť azda každý mesiac už niekoľko rokov. Osobne ma zaráža správanie mnohých kresťanov na ceste. Bezohľadne sa nezaradia do kolóny áut, ale obehujú sa zľava i sprava. A ak ho nepustíš, ešte na teba v hneve zatrúbi. Hlavne, že ak sa dostane pred teba, na zadnej časti auta svieti jedna či viacero rybičiek. Nie, nie sú to milovníci akvárií, ale tí, čo o sebe hovoria, že sú kresťanmi. Vtedy si pomyslím, že by urobili lepšie, keby tú rybku z auta odlepili.
Ak teda aj na tomto mieste, ale i doma pri televízii, rozhlase, novinách hovoríme o tom, ako zle je na tom naša spoločnosť, ako sa všetko skazilo, ako všetko nefunguje, ale smeruje stále k horšiemu, treba si uvedomiť, že toto všetko spôsobujú ľudia. Tí ľudia, ktorých stretávame denno-denne na ulici, v hypermarkete, v práci i v chráme. Možno by sme mali zájsť za každým z nich a povedať mu, aby bol pravdivý, aby bol zodpovedný, aby rozmýšľal o následkoch svojho konania. Možno by sme mu mali nastaviť Ježiša Krista ako zrkadlo, aby sa ľudia a tým aj svet okolo nás zlepšil. Mali by sme byť jeho svedomím… Áno, to by sme mohli a mali. Ale v prvom rade, ak nechceme byť ako tí otcovia, čo vodu kážu a pivo pijú, mali by sme toto všetko hovoriť najprv niekomu inému. Toho človeka nájdeme doma, v kúpeľni za zrkadlom. Jemu by mali byť nasmerované naše výčitky, návrhy… Tento človek má moc zmeniť svet a my máme moc nad ním. Nad nikým iným. A až tak by sme si mali dať na auto rybičku, lebo tá nás zaväzuje žiť podľa toho, koho symbolizuje. V opačnom prípade tie naše ryby na aute sú už dávno mŕtve a svojím zápachom zamorujú okolie. A nielen ryby.