PRÍBEH (Anastázia Kováčová) Keď prišiel na miesto, videl chlapov stáť v rade, nemeckí vojaci SS stáli obďaleč. Keď ho zbadali, veliteľ k nemu podišiel a keďže ho poznal, zvýšeným hlasom sa ho pýtal, čo tu hľadá. Nemci pravidelne chodili do mlyna na obhliadku, či tam nie sú partizáni. „Hľadám chlapov z našej dediny, ktorí boli hotoviť drevo v lese, lebo u nás je zima tuhá a dreva treba veľa, a tí chlapi sú tu,“ vysvetlil svojou plynulou nemčinou. „To sú partizáni,“ nahnevano odvrkol Nemec. So zatajeným dychom sme so sestrou počúvali a pýtali sa, čo bolo ďalej. „Pol dňa som vyjednával s veliteľom SS a už sa zdalo, že bezúspešne,“ hovoril starý otec. Vtom Nemec predstúpil pred chlapov, zakýval na mňa a povedal. „Mlynár, my vám ich prepustíme, ale oni sami vás takto,“ a ukázal mi prstom pod krk. Osem chlapov z našej dediny bolo zachránených. Vďaka statočnosti a odvahe jedného človeka.
Boli to ťažké situácie, ktoré si prežila celá rodina v mlyne.
A ďalší príbeh: Hliadky SS chodili veľmi často do mlyna hľadať partizánov. Mlyn bol ďaleko od dediny a vedeli, že môže byť skrýšou pre partizánov. A skutočne bol.
Jedného dňa prišli traja neznámi partizáni v zúboženom stave. Starý otec sa ich hneď ujal. A keďže vedel, že môžu prísť Nemci, najskôr museli schovať zbrane. Potom im rozkázal rýchlo sa preobliecť. Dal im svoje staré chološne (súkenné nohavice) a košele, ktoré sa u nás nosili ku kroju. A skutočne, za krátky čas sa to aj stalo. Keď prichádzali k mlynu, starý otec rýchlo spustil mlyn naprázdno. Partizáni už sedeli na dlhej lavici, kde čakali ľudia, kým sa zomelie zrno na múku. Poučil ich, čo majú robiť a ako sa správať. Hliadka vošla do veľkej izby a jeden z nich silným hlasom skríkol: „Nichts partizan?“ Dobrou nemčinou im odpovedal, že tu nie sú žiadni partizáni, iba ľudia, čo si prišli zomlieť zrno a čakajú na múku. „Žena, nalej tej hriatej,“ prikázal starej mame, ktorá už mala prichystanú fľašku pálenky. Nacisti vypili, jeden nazrel aj do prednej izby a odišli. Tí traja partizáni sa druhýkrát narodili. Od strachu sa nemohli zmôcť ani na slovo. A starý otec? Ten si dal dvojitú dávku hriateho, pozrel sa na svätý obraz a poďakoval Bohu.
Po nejakom čase prišiel ďalší partizán. Bol sám. Vyhladovaný a chorý. Ledva stál na nohách. Pochádzal niekde od Gelnice. Aj o neho sa rodina v mlyne postarala. Kým sa preobliekol a najedol, naša mama v prednej izbe dávala pozor pri okne, či sa neobjavia Nemci. Mala na rukách moju staršiu sestru, malé dieťa, ktoré práve dojčila. Zrazu zbadala približovať sa hliadku SS. „Rýchlo ho schovajte,“ zakričala „Nemci idú.“ Stará mama partizána v chvate schovala vo veľkej izbe za kredenc, pri ktorom stála ešte veľká truhlica. Bol tam priestor na odkladanie rôznych vecí. Nemci vošli do veľkej chyže a spustili svoju obvyklú vetu: „Nichts partizan?“ Starý otec sa s nimi začal rozprávať, nalial im svojej pálenky a ponúkol ich. Keď odišli, mojej mame prišlo tak zle, že ju museli kriesiť. Z veľkého strachu dostala ľak na srdce, ktoré ju trápilo do konca života. Uvedomila si, že keby bol ten partizán za kredencom zakašľal, nacisti bez milosti vystrieľajú celú rodinu aj s malým dieťaťom. Statočnosť, čestnosť a spravodlivosť dostal starý mlynár Štefan do vienka. Celý svoj život sa tomu nespreneveril. Ani kvôli vlastnej rodine v ťažkých päťdesiatych rokoch, keď sa mohol prikloniť na stranu vládnej moci a získať výhody. Nedostal ani tú povestnú 255-ku, ktorú mnohí dostali za pomoc partizánom. Namiesto vďaky za to, že zásoboval múkou a chlebom nielen partizánov, ale aj ruských vojakov, dostalo sa mu len osočovanie od tých, ktorí boli pri moci. Nikdy sa nesťažoval, ani vtedy, keď mlyn zaplombovali, že sa nesmelo mlieť, ani keď do prekrásnej prírody čistých potokov povolili stavať rómskym spoluobčanom, hoci už jedna rómska osada v dedine bola. Urobili to zámerne. Na priek mlynárovi Štefanovi. Nenadával, nepreklínal, iba hovorieval, že aj medzi Rómami sú dobrí aj zlí, ako aj pri ostatných občanoch. V ľuďoch hľadal tú lepšiu stránku.
Dnes vodný mlyn neexistuje. Nezničila ho vojna, aj keď múry poznačili strely a míny. Zničili ho tí, ktorí medzi tých dobrých ľudí nepatria. Starý otec s pokorou prijímal všetko zlé, iba často pripomínal, že raz sa to zmení. Nedožil sa toho. Možno aj dobre. Ktovie, či by nebol veľmi sklamaný. Žil pre spravodlivosť, a tak aj zomrel. Síce chudobný, no bohatý na dobré skutky. V našich spomienkach a srdciach zostal veľkým hrdinom.
(dokončenie z predchádzajúceho čísla)