ROZHOVOR (Juraj Gradoš) Otec Marcel Pisio, rodák z Nového Ruskova, je duchovným správcom mariánskeho pútnického miesta na hore Zvir pri Litmanovej už šesť rokov. Za ten čas sa na hore vystriedali státisíce pútnikov. Boli sme zvedaví na jeho život na hore a na úctu k Márii, ktorú vidí v očiach pútnikov.

Čím pre vás bola hora Zvir kedysi, keď ste sem prišli, a čím je dnes?
Spomínam si, že asi dva razy som bol v Litmanovej ešte ako chlapec autobusom s pútnikmi od nás z Ruskova. Bolo to ešte v čase udalostí, ktoré sa diali na tejto hore a ako dieťa som v tom nič iné nevidel, len nejakú senzáciu. Potom som sa na horu dostal až ako bohoslovec počas prípravy odpustovej slávnosti, a keď sa dalo, tak som sem zo seminára často chodil na malú púť. Môj pohľad na toto miesto a na to, čo sa tu deje, sa postupne menil. Vnímal som túto horu ako miesto, kde sa ľudia stretávajú pri modlitbe, pri liturgii a čerpajú akési povzbudenie. Preto som sem chodil aj ja.
Dnes je pre mňa hora Zvir doslova domovom, keďže tu priamo na hore aj bývam. Je to pre mňa miesto, kde ma Pán skrze Cirkev poslal a každý deň ma nanovo učí a pozýva k tomu, aby som bol svedkom zázrakov, ktoré robí v živote človeka. Iste musím toto miesto vnímať aj z pohľadu svojho poslania. Som tu duchovným správcom a z tejto pozície sa snažím aj rešpektovať všetko, čo sa tu odo mňa očakáva. Je to špecifické miesto, a preto aj práca má veľakrát odlišný charakter ako v klasickej farskej pastorácii.

Kedy vstáva a kedy si líha správca hory Zvir? Aký je program vášho bežného dňa?
Vstávam tak, aby som si stihol urobiť krátke rozjímanie a aby som mohol byť o pol ôsmej účastný na ranných modlitbách spolu s bohoslovcom, ktorý tu so mnou býva počas pastoračného ročníka. Potom máme spoločné raňajky a rozchádzame sa za svojimi povinnosťami. Od deviatej hodiny som spoločne so spolubratmi kňazmi k dispozícii pútnikom v spovednici a každý deň o pol jedenástej slávime svätú liturgiu. Potom nasleduje obed a popoludní znova buď spovednica, alebo miesto na duchovné rozhovory, alebo inú službu pútnikom. Sú dni, keď prichádzajú skupiny pútnikov aj z niekoľkých autobusov, v nedeľu je tu zvlášť rušno, ale sú aj dni, keď nie je tak veľa ľudí. Popoludní v hodine Božieho milosrdenstva sa spoločne modlíme Korunku Božieho milosrdenstva a o sedemnástej hodine večiereň. Po večeri je to už viac-menej osobný čas. Je totiž dôležitá aj určitá psychohygiena a na to je určený čas voľna. Program sa, samozrejme, prispôsobuje programu na hore a požiadavkám pútnikov, a rovnako aj práci, ktorej je na hore stále dosť.

Zmenil sa váš postoj k modlitbe? Alebo ste si počas pôsobenia na hore nejakú modlitbu obľúbili?
Chvíľu mi trvalo, kým som po príchode z klasickej farnosti „prepol“ na tento špecifický štýl kňazskej služby na pútnickom mieste. Nepovedal by som, že sa zmenil môj postoj k modlitbe, skôr to vidím tak, že stále objavujem silu osobnej modlitby a modlitby príhovoru, o ktorú mnohí ľudia prosia. Pomedzi vysluhovanie sviatosti zmierenia je niekedy dostatok času na modlitbu s Božím slovom a na rozjímanie, cez ktoré Boh veľmi konkrétne a jasne odpovedá na to, čo sa mnohí pýtajú alebo čo prežívajú. Túto Božiu konkrétnosť som si zvlášť obľúbil. Teda tento štýl modlitby sa mi páči a žijem ho, nakoľko sa to dá. Keďže toto miesto je tak mocne spojené s Presvätou Bohorodičkou, tak akési zvláštne miesto v srdci mám pre modlitby k Márii. Tak ako to vyznávame v modlitbe akatistu, „je mostom, po ktorom ľudstvo zo zeme do neba prechádza“. Aj tu cez toto miesto a cez všetko, čo tu prežívam, vidím, ako si Bohorodička volá svoje deti a vedie ich k svojmu Synovi.

Už niekoľko rokov bývate v spoločenstve s bohoslovcami, ktorí sú na hore v pastoračnom ročníku. Ako vnímate tento čas?
Donedávna bývali obaja bohoslovci tu na hore. Teraz býva jeden bohoslovec so mnou a jeden s otcom Michalom dole v dedine. Čas spoločného bývania vnímam ako dar. Bývať tu na hore sám, uprostred lesa, by som si nedokázal predstaviť a na začiatku som sa toho aj trocha zľakol. Aj keď ako celibátny kňaz som bol predtým vo farnosti zvyknutý žiť sám, tu to bolo predsa o čomsi inom. Vidím, ako ma Boh vychováva aj cez bohoslovcov, aj skrze celé spoločenstvo ľudí, ktorí tu pracujú, či cez tých, ktorí sem putujú. Je to pre mňa úžasná škola pokory, trpezlivosti a stále sa mám čo učiť. Na druhej strane mi to tak nejako pomáha zabúdať na to, že čas plynie a ja sa medzi touto partiou cítim úplne mladý. 🙂 Vzájomne sa povzbudíme, vieme sa porozprávať o veciach, ktoré len tak pri bežnom stretnutí človek nedokáže dať zo seba vonku, a to, čo je na bývaní pod jednou strechou najsilnejšie, je to, že človek nemôže žiť dlho s maskou na tvári. Chvíľu sa to dá, ale postupom času táto maska padá a človek začína ukazovať svoju pravú tvár. Toto je sila spoločenstva, ktoré aj mne ukazuje moje slabosti a učí ma žiť bez masky. Tak ako pre bohoslovcov aj pre mňa tu ďalej pokračuje formácia. Spoločne sa modlíme, spoločne sedíme za jedným stolom, každú situáciu prežívame spoločne. Učíme sa slúžiť si navzájom a niesť aj slabosti toho druhého, ale mať účasť aj na jeho radosti. Vidno, kedy sa človek s čímsi trápi, kedy sa teší, to sa jednoducho nedá skrývať celý rok. Postupne sa odhalí všetko, čo máme vo svojej náture. Tu ide človek každý deň doslova s vlastnou kožou na trh. Som za to Bohu vďačný a vidím aj na bohoslovcoch, zvlášť, keď sa končí pastoračný ročník, že nie je ľahké odísť. Myslím si, že práve cez takéto spoločné chvíle nás Pán učí zamilovať si Cirkev.

Vaša služba pútnikom je špecifickou pastoračnou službou. Čo od vás pútnici očakávajú?
Predovšetkým je to sviatosť zmierenia. Kvôli tomu sem prichádza stále viac ľudí. Možnosť vyspovedať sa nonstop ľudia veľmi využívajú a na živote mnohých vidno, ako Boh postupne svojou láskou a milosrdenstvom mení srdce človeka. Niekedy je to veľmi náročné, niekedy fyzicky ťažko zvládnuteľné, ale sú to pekné chvíle. Veľmi veľa ľudí prichádza s konkrétnymi prosbami za uzdravenie. To je asi taký najčastejší moment každého dňa. Mnohí hľadajú odpoveď na dôležité životné otázky a musím sa priznať, že vo farskej pastorácii som nebol tomu do takej miery vystavený. Spoločne s týmito ľuďmi sa aj ja učím pozerať na život nielen ľudským pohľadom, ale vidieť ho skrze ten Boží. Vedieť nájsť odvahu každý deň povedať: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Vidíte ovocie modlitieb na hore Zvir?
Je nespočetné množstvo svedectiev o vypočutej modlitbe. To, čo mňa najviac povzbudzuje, sú svedectvá o tom, ako človek objaví to, v čom je vlastne priorita kresťanského života. Keď človek pochopí, že Boh túži len po jednom – obnoviť vzťah medzi človekom a Bohom. Z takýchto svedectiev sa teším, lebo ľudia majú skúsenosť viery a modlitby, skúsenosť toho, že Boh pôsobí a človek ho objaví vo svojom manželstve, v povolaní, v osobnom živote. Teším sa z toho, keď na Zvire ľudia zažívajú dotyk Boha, lebo to je jediné, čo môže zmeniť srdce človeka. Nič iné z nás neurobí nových ľudí, ľudí, ktorí netúžia po nejakom „opravenom“ živote, ale po novom živote, ktorý nám svojou smrťou a zmŕtvychvstaním získal Ježiš Kristus. Teším sa z toho, keď počúvam ľudí, ako svedčia o tom, že tu na hore, v spovednici pochopili, že musí zomrieť ich starý človek, a tým ich Boh nechce zničiť, ale znovuzrodiť. Toto sú úžasné svedectvá ľudí, ktorí to dovolili, a Boh ich skrze svoje slovo a Cirkev učí, ako odpúšťať. A takto uzdravuje ich rany, uzdravuje ich vzťahy a srdce.

Čo vás na pútnikoch najviac ľudsky teší a, naopak, čo poburuje?
Stále som prekvapený, ale zároveň ma to aj veľmi poteší, keď ľudia povedia, že sú tu prvýkrát. Aj keď sú z okolia, doteraz tu ešte neboli. No a teším sa z toho, keď ich tu po čase vidím znova. Takto za tých pár rokov tu už poznám veľa stálych pútnikov, ktorí sú tu doslova či v piatok, či vo sviatok. A ako všade, kde je veľa ľudí a každý má nejaký názor, nejaké požiadavky, tak aj tu prídu náročné situácie. To, čo rozladí asi každého, je v prvom rade neohľaduplnosť niektorých ľudí, keď sa vedia aj na takomto mieste naťahovať v rade na vodu či na spoveď, keď nerešpektujú požiadavku správať sa ticho a nerušiť ostatných pri modlitbe, či nezaparkovať auto kdekoľvek.

Koľko ich vlastne za rok navštívi toto miesto? Ako sa tu o nich Cirkev stará?
Horou Zvir prejde ročne bezmála stotisíc ľudí. Niektorí si naberú len vodu alebo sa modlia iba súkromne. Veľa z nich prichádza mimo slávenia, podvečer alebo aj v noci. Niektorí nepotrebujú vôbec nič, len chvíľku v tichosti posedieť, vychutnať si ticho lesa, navonok to vyzerá, že to s duchovným životom ani nemá nič spoločné. Pozeráme sa na nich ako na turistov. No aj cez takéto chvíle sa Boh môže dotknúť človeka, a to je tiež jedna zo vzácností tohto miesta. Každá púť, na ktorú nás Boh pozýva, je cestou, počas ktorej sa Pán chce svojou milosťou dotknúť srdca človeka, aby ho obmäkčil. A vidno to na pútnikoch, ktorí sa musia vzdať pohodlia svojho domova, možno aj skoro ráno vstať, znášať všetko, čo je spojené s cestovaním, trocha sa aj uskromniť a prežiť čas púte naozaj odlišne ako klasický deň.
Myslím si, že čo sa týka duchovného života, je tu o pútnikov zo strany Cirkvi postarané veľmi dobre. Každý deň majú možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia. To je najviac vyhľadávaná a poskytovaná služba. Musím sa poďakovať aj všetkým spolubratom kňazom, ktorí nám prichádzajú pomáhať so spovedaním. Rovnako každý deň slávime liturgiu a modlíme sa Korunku Božieho milosrdenstva, večiereň, osobné modlitby a pobožnosti, duchovné obnovy… Ľudia využívajú aj možnosť individuálnych duchovných rozhovorov. Keď prichádzajú skupiny pútnikov so svojím kňazom, je zabezpečené všetko, aby mohli sami sláviť svätú liturgiu či svätú omšu. V podstate sme tu aj kňazi, aj bohoslovci takmer vždy k dispozícii pútnikom.

Toto sväté miesto nie je iba oázou modlitby, ale aj nádherným miestom v prírode. Nájdete si čas na túru či aspoň na meditáciu pod nejakým stromom v tichu hory?
Odjakživa bol človek spojený s prírodou, a tá poskytuje aj možnosti na oddych. Na hore sú nádherné tiché večery, keď tu už nikto nie je, keď sa všetko stíši a vtedy začne rozprávať aj samotná hora. No kvôli oddychu rád zmením na chvíľu aj prostredie a využívam príležitosť, keď môžem ísť buď domov, alebo niekam mimo aspoň na jeden deň, keď sa môžem prejsť aspoň na hranicu s Poľskom či vyraziť s bicyklom na dlhšiu trasu. Možností na takýto relax je veľmi veľa a príroda je v tomto kraji nádherná, je to Boží dar. Počas takýchto chvíľ sa dá vyvetrať hlava a rozjímať o všetkom, čo sa nestíha cez veľmi náročné dni.
Teším sa na stretnutie na litmanovskej hore, kde sa naozaj „nebo so zemou stretáva“.