SLOVO O IKONE (Šimon Marinčák; foto: archív autora)
Keď piesne prepisovali zbožní veriaci, často vnášali do piesní nové prvky podľa svojho cítenia a zbožnosti. Keďže neboli vzdelaní ani v hudbe, ani v teológii, nezriedka nimi zapísané odchýlky zachádzali až za hranicu únosnosti, keď sa v texte objavili prvky protirečiace pravdám viery. Hudobných variantov je v takomto prípade ešte viac.
Množstvo variantov jednotlivých piesní následne vyvolávalo isté zmätky, ktoré sa výrazne prejavovali najmä pri odpustových slávnostiach, keď sa pri spoločnom speve ukazovali všetky existujúce odchýlky. Dôsledkom toho sa v snahe o zjednotenie variantov začali do tlače pripravovať rôzne zbierky, aktívni v tomto ohľade boli najmä baziliáni.
Prvý tlačený zborník duchovných piesní vyšiel v roku 1791 v Počájeve pod názvom Bohohlasnik. V Mukačevskej eparchii sa zborníky pokúšali vydať napr. Ivan Fogaraši (r. 1831), Ivan Ripa (r. 1841), ale úspešný bol až neznámy autor, ktorý v roku 1889 vydal v Užhorode zborník s názvom Pisni v česť Presv. Bohorodicy, izdannyja vo upotreblenije posiščajuščich otpusty. Následne sa ešte neúspechom skončil pokus o vydanie zborníka Teodóza Zlockého (r. 1889), ale v roku 1903 už vyšiel prvý ucelený zborník zostavený Ivanom Siľvajom pod názvom Pisennik ili Sobranije pisnej pojemych vo dni Prazdnikov i Naročitych Svjatych, ravno Pisnej pokajannych i nadhrobnych. O štyri roky neskôr, teda v roku 1907, v Užhorode publikoval Joakim Choma OSBM svoj zborník piesní Marija – Povčanskij Palomnik. Do tlače bol ešte pripravený zborník s názvom Zbornik piseň zostavený profesorom Ivanom Bronzejom v roku 1935, ten však napokon nebol vydaný pre nedostatok financií. Zborník s notami nazvaný Grekokatolicki duchovňi pisňi sa podarilo publikovať až v roku 1969 v Prešove a jeho zostavovateľom bol Štefan Pap.
Autori paraliturgických piesní nie sú vo väčšine prípadov známi, ale poznáme niekoľko príkladov potvrdeného autorstva. Zo známych prípadov vychádza, že autormi boli najmä kňazi, mnísi a kantori. V literatúre nachádzame mená kňazov, ako napr. Alexej Pavlovič, Ivan Buchovecký, ale aj korytniansky farár Lecovčík, Ivan Kuliman, Ivan Siľvaj, ale aj biskup Vasiľ Popovič. Spomedzi mníchov je to napr. Gedeon Pazij, kantorov zastupujú predovšetkým Ivan Ripa a Ivan Mihalko.
Úcta k Bohorodičke je jednou z hlavných tém duchovných piesní už od počiatku ich vzniku. Rovnako aj väčšina odpustových miest na Slovensku má mariánske patrocíniá (31 z 33). Mariánsku úctu v histórii výrazne podporili aj zázračné slzenia ikon v Klokočove (1670) a Máriapóči (1696). Nadprirodzené slzenie, ktoré sa zvyčajne deje ako varovanie národa pred blížiacou sa katastrofou, vnímali veriaci ako vyjadrenie starostlivosti Božej Matky o svoj ľud. Aj preto biskup Andrej Bačinský 25. augusta 1777 slávnostne zasvätil Mukačevskú eparchiu Ochrane (Pokrovu) Presvätej Bohorodičky, zasvätenie ešte zopakoval v roku 1900 biskup Július Fircák a v roku 1926 biskup Peter Gebej.
V mariánskych paraliturgických piesňach sa autori a interpreti obracajú na Božiu Matku s prosbami o pomoc, ochranu, hľadajú u nej útočisko. Prosia ju ako prostredníčku medzi nimi a jej synom Ježišom. Mariánska paraliturgická pieseň tak plní akúsi suplikačnú úlohu v žiadosti veriaceho človeka nasmerovanej Bohu – Ježišovi prostredníctvom jeho matky Márie, pričom hudobná forma ľudovej piesne podčiarkuje úprimnosť a vrúcnosť prosby vyjadrenej náboženským textom, ktorý hoc nie je liturgickým, je autentickou výpoveďou stvoreného voči Stvoriteľovi.
