ROZHOVOR (Jaroslav Girovský; foto: archív Mariána Antala)
Kvôli mnohými problémom nebolo možné zveľaďovať pútnické miesto v Klokočove. To sa ale v nedávnej histórii zmenilo a začali sa tvoriť nové vízie areálu. Jej celkovou predstavou sa už roky zaoberá Ing. arch. Marián Antal. V poslednom čase sa začala aj rekonštrukcia budovy bývalej školy, ktorá bude slúžiť ako Pútnické centrum. To sa stane súčasným riešením pretrvavajúcich potrieb tohto miesta, bez väzby na širší kontext vízie v rámci aktuálnych ekonomických a finančných možností. Jeho architektonickými autormi sú Ing. arch. Branislav Boroš a Ing. arch. Radovan Richnavský. O vytváraní predstavy pútnického miesta a projekte Pútnického centra vám prinášame rozhovor s Mariánom Antalom a Braňom Borošom.
Pán Antal, ako ste sa dostali k plánovaniu celkovej vízie pútnického miesta Klokočov?
M.A.: Z Božej Milosti mi to bolo dopriané. Z Božej vôle som sa jedného dňa ocitol v spoločnosti kňazov otca Petra Čintalu a otca Matúša Marcina, exorcistu… Stál som priamo v centre a víre každodenných udalosti, vrátane modlitieb, starostí i súžení ľudí prichádzajúcich na toto pútnické miesto. Dotyk s realitou na duchovnom svätom mieste otváral srdce otázkam i túžbe riešiť s láskou a v najhlbšej pokore tieto „radosti i starosti“ „očami architekta“ i milujúceho človeka – nehodného sluhu Božieho.
Akým spôsobom si vytvárate víziu o pútnickom mieste?
M.A.: Počiatkom je vždy hľadanie odozvy, či riešenia na každodenné i dlhodobejšie reálne situácie na tomto Pútnickom mieste. A pochopiteľne skrze otázky i prosby môjho ducha k Duchu Svätému a k Našej Mamičke – Bohorodičke, ako by sa tento priestor mal formovať do budúcna, aby bol micropriestorom duchovnej očisty a Milosrdenstva.
Pán Boroš, čo vás inšpirovalo pri projektovaní pútnického centra?
B.B.: Nedá sa povedať že by nás inšpirovalo iba jedno konkrétne miesto. Významná inšpirácia pochádzala od tých sakrálnych objektov, ktoré slúžia predovšetkým na kontemplatívne rozjímanie a zdôrazňujú asketizmus. Ten sme chceli zachytiť v elementárnosti potrieb, ako aj v podobe výrazových prostriedkov, ale bez falošných a prehnaných emócií. Teda askéza očistená od sentimentu. Poskytnúť všetko, čo pútnikovi reálne postačuje, aby mohol ostať sústredený či byť v spoločenstve. Primárnym objektom je cerkev a pútnické centrum len dotvára jej úlohu a je vo výraze striedmejšie. Striedmosť ale nemusí hneď znamenať ustúpenie aj v celkovom poňatí riešenia objektu a jeho okolia. Veľkorysosť sa však značí vo vytvorených podmienkach na pozastavenie sa a možnosti kontemplácie miesta.
Boli časti projektu, ktoré sa projektovali ťažko a boli problematické?
B.B.: Nemyslím si, že by sa našlo niečo, čo by spôsobovalo zvlášť nejaké komplikácie v procese projektovania. Obmedzenia ohľadom širších vzťahov v území boli pomerne jasne dané už od začiatku. Tie komplikovali schvaľovací proces, ale ten zvládol duchovný správca otec Čintala s osobným nasadením výborne. Hlavným aspektom pri narábaní s priestorom bol fakt, že vstupujeme už do existujúceho prostredia v tesnom kontakte s areálom sakrálneho priestoru, ktorý už má pomerne jasné priestorové usporiadanie a teda mottom prístupu bola pokora k miestu. Tomu sa podriaďovalo predovšetkým tvarovanie hmoty, architektonický výraz, výber materiálov a farebnosť objektu. Tiež bolo potrebné brať do úvahy, že Pútnické centrum je iba časť toho, čo územie dotvára, ale zároveň smeruje k ďalšiemu budúcemu dotvárania areálu.
Pán Antal, čo by zavŕšený projekt pútnického miesta mal vyžarovať?
M.A.: Malo by to byť Miesto Božieho Milosrdenstva a Lásky Matky Bohorodičky, miesto pokory , balzam duše, „nemocnica hriechu tela“ i miesto duchovnej podpory v boji proti Zlu pre dnešného kresťana, ktorého neraz reťaze hriechu neustále odďaľujú od Podstaty života. Niekedy sa týchto „zlatých reťazí“ ani nechceme zbaviť a všemožne ospravedlňujeme náš životný postoj „ako neubližujúci, neškodný…“, ale bez skutočnej Božej prítomnosti. Preto by to malo byť miesto prítomnosti nášho živého Boha, ktorý po nás túži, neskutočne nás miluje a chce len jedno: aby sme sa mu plne oddali.
Čím vás najviac oslovuje architektúra a umenie východných cirkví?
M.A.: Silným a nekompromisným postojom k tradičným hodnotám duchovného života, ktoré sa odzrkadľujú i vo výraze súdobej východnej architektúry – krásne spojenie tvaroslovia tradičného so súčasným – pod rúškom hlbokej úcty ku koreňom. Mne bolo dopriané ,aby som krásu tohto spoznal osobne pobytom na niektorých duchovných miestach našich východných bratov na Ukrajine a individuálnym štúdiom atribútov architektúry Východného obradu i spoznávaním cez dejinné udalosti či životopisy Svätých i mučeníkov tohto pásma.
Pán Boroš, máte osobnú skúsenosť s tým, čo pútnik skutočne potrebuje k tomu, aby duchovne povyrástol, respektíve i s tým, čo ho môže v tejto snahe vyrušovať?
B.B.: Osobné skúsenosti s pútnickými miestami mám od detstva, a v hrubých črtách sa dá povedať, že skutočné potreby pútnikov sú všade rovnaké. Je to jednak v rovine naplnenia elementárnych požiadaviek, ktoré ľudia kladú na elimináciu nepohodlia, aspoň v rovine ľudskej dôstojnosti bez nároku na nadštandard. Ale aj v duchovnej rovine musí mať pútnik vytvorený priestor pre osobný rozhovor s Bohom, ale aj priestor stať sa súčasťou spoločenstva. Na objekt Pútnického domu boli kladené požiadavky v obidvoch rovinách s primeraným dôrazom na skutočnosť, že objekt je umiestnený v sakrálnom areáli. Objekt plní primárne doplnkovú funkciu pre pútnikov, no zahrnutím spoločenského priestoru dokáže plniť aj funkcie širšieho zamerania, tak aby bol dlhodobo udržateľný.
Bola práca na takomto projekte iná ako pri iných projektoch, ktoré ste už robili v minulosti?
B.B.: Každá práca na novom projekte je svojím spôsobom iná, ak sa k nej postavíte s otvorenou mysľou a poctivým rozborom okolností. Samozrejme, tento typologicky prvok v zadaní projektu bol v rámci Slovenska predsa ojedinelý. Zastúpenie Gréckokatolíckych veriacich je v drvivej väčšine geograficky zastúpené vo východnej časti Európy, čo v rámci architektúry je už užšie vymedzený rámec, obzvlášť, ak ide o sakrálne stavby. V tomto konkrétnom projekte to boli prvky Zemplína s jemným odkazom na byzantské tvaroslovné prvky. Tie však nie sú také dominantné ako v pravoslávnych stavbách. A tento jemný balans, do akej miery implementovať výrazové prvky byzantského obradu a prvky tvaroslovne špecifické pre Zemplín v nuansách a náznakoch objektu, bol pre nás zaujímavý.
Je tento projekt oproti iným na Slovensku výnimočný?
B.B.: Jednak okolnosti miesta ako takého sú výnimočné, či už bezprostrednosť vodnej plochy v spojení so sakrálnym miestom v zopätí Vihorlatského chrbta, ale zvlášť historicky intenzívne živé väzby celých generácií veriacich a to nielen Gréckokatolíkov. No a k takýmto špecifikám lokality je nevyhnutné pristupovať s pokorou a aj zdanlivo samozrejmé riešenia projektu musia byť podrobené opätovnému prehodnocovaniu, teda zvlášť dôsledne. Výnimočný môže byť iba priestor ako celok, nie stavba samotná, a takto sme chceli túto premisu nasmerovať aj pre budúce generácie.
