AKTUÁLNE (Richard Lipták; foto: flickr.com)

Vírusy sprevádzajú ľudské pokolenie od jeho počiatku. Samozrejme, osamelý lovec na stepi bol s nimi menej konfrontovaný ako človek natlačený v mestách a dedinách. Usadení poľnohospodári žijúci v trvalo osídlených sídlach v každodennom kontakte s hospodárskymi zvieratami sa im už vyhnúť nedokázali.

Spolužitie so zvieratami podľa odborníkov zabezpečilo prenos patogénov. Od ošípaných a hydiny pochádzali chrípky, nádcha prešla na ľudí od koní. Od hovädzieho dobytka zasa boli zárodky tuberkulózy, kiahní či osýpok.

V novodobejších dejinách, v 18. a 19. storočí, bolo šesť pandémií chrípky. V 20. storočí zasa v dôsledku mutácie vírusov do podoby s možnosťou prenosu z človeka na človeka sa vyskytli tri pandémie. V roku 1957 to bola ázijská chrípka, hongkonská chrípka v roku 1968, ale v roku 1918 utrpenie generácie prvej svetovej vojny dovŕšila španielska chrípka. Tú v dejinách prekonal iba čierny mor v 14. storočí. (V súčasnom 21. storočí treba spomenúť akútne respiračné ochorenia, ktoré vyvolali stav pandémie, SARS a MERS.) Obchodnými kontaktmi a vojenskými ťaženiami sa zárodky prenášali do iných, nedotknutých oblastí.

Hypotéza o americkom, resp. čínskom pôvode španielskej chrípky je pravdepodobná, aj keď choroba dostala prívlastok podľa krajiny, ktorá sa ňou prvá začala zaoberať. Zvýšená publicita v španielskych médiách a španielsky minister zdravotníctva, ktorý v máji 1918 poznamenal, že o podobnej chorobe vo zvyšku Európy nepočul, vytvorili dojem, že Pyrenejský polostrov je napadnutý viac ako iné oblasti. Vlády mocností na rozdiel od neutrálneho Španielska vtiahnutých do vojny boli zaujaté spisovaním mierových podmienok. Prvý zdokladovaný prípad nákazy pochádza z USA, z Kansasu. Nárast počtu nakazených bol enormný. „Stoky mladých mužov v uniforme prichádzajú na oddelenia v nemocnici po desiatkach či viacerých. Sú umiestnení na detských postieľkach, až kým nie sú obsadené všetky postele, ale prichádzajú stále ďalší,“ spomína istý americký lekár. Jej následné rapídne šírenie najmä do Európy bolo jednak preto, že vojenské cezkontinentálne transporty, vojaci prichádzajúci na kontinent z USA či Británie, rýchlo rozniesli vírus medzi európskym obyvateľstvom (rovnako preplnené tábory) a, samozrejme, preto, že vojnou zdecimovaná populácia bola ideálnou živnou pôdou pre jej šírenie.

Chrípka prišla v troch vlnách. Na jar a jeseň roku 1918 prvé dve, tretia vlna (prišla do Európy z Austrálie) bola v roku 1919. Podľa denníka Times na prelome rokov 1918 ─ 1919 na ňu vo svete zomrelo okolo šesť miliónov ľudí. Medzi krajiny s vysokou smrtnosťou patrili India, Južná Afrika, Amerika, Nový Zéland, v Európe predovšetkým Španielsko, Francúzsko, Nemecko aj štáty bývalého Rakúsko-Uhorska. Na chrípku zomierali prevažne mladí, teda ľudia na počiatku ekonomickej aktivity. Veková kategória bola predovšetkým 14 − 35 rokov. Vedci sa domnievajú, že chrípka šetrila starších ľudí, pretože proti nej už mali určitú imunitu. Teoretizujú, že desaťročia pred španielskou chrípkou jestvovala verzia tohto vírusu, ktorá nebola taká smrteľná a šírila sa ako obyčajná chrípka. Starší ľudia tak už mali počas pandémie protilátky. Pokiaľ ide o deti, väčšina vírusových ochorení (osýpky, ovčie kiahne) je smrteľnejšia u mladých dospelých, čo môže vysvetľovať, prečo neboli rovnako ako starší ľudia postihnutou skupinou. Očakávaná dĺžka života sa tak podľa očakávaní rapídne prepadla. Napríklad v Spojených štátoch bola v roku 1918 iba 39, pričom rok predtým, ako aj rok potom 51 rokov.

Aj jednotlivé krajiny a mestá sa dokázali s týmto atakom proti človeku vyrovnať diferencovane. V septembri 1918 tak napríklad usporiadalo mesto Filadelfia napriek šíriacej sa epidémii sprievod, ktorý zabil tisíce ľudí. Starosta mesta odmietol zrušiť pochod, pri ktorom sa predávali vojnové dlhopisy, a ten pritiahol okolo  dvestotisíc ľudí. O tri dni neskôr bolo každé lôžko v 31 nemocniciach vo Filadelfii naplnené chorými a umierajúcimi pacientmi infikovanými „španielskou“ chrípkou. Do konca týždňa po vypuknutí choroby zomrelo viac ako 4 500 osôb. Niektoré pohrebné ústavy v meste zvýšili svoje ceny šesťnásobne a iné dokonca prinútili príbuzných pochovávať svojich mŕtvych. V čase, keď politici oblasť uzavreli, bolo už pre mnohých neskoro. V St. Louis, vzdialenom od Filadelfie len 900 kilometrov, sa odohral v tom čase iný príbeh. Do dvoch dní od odhalenia prvých prípadov nákazy medzi civilistami mesto zatvorilo školy, detské ihriská, knižnice, súdne siene aj kostoly. Pracovné zmeny boli rozložené a jazdenie električkou bolo prísne obmedzené. Verejné zhromaždenia viac ako dvadsiatich ľudí boli zakázané. Extrémne opatrenia, ktoré aj dnes (pravda, postupne) vyžadujú vlády, globálne zdravotnícke agentúry na zmiernenie šírenia nového vírusu, držali úmrtia na chrípku na obyvateľa v St. Louis na menej ako polovici úmrtí v porovnaní s Filadelfiou. „Uzatvárajú sa školy, verejné aj súkromné, kostoly, kiná, divadlá a ďalšie miesta zábavy, obchody až do odvolania. Všetky verejné zhromaždenia desiatich a viacerých osôb sú zakázané,“ píše 7. novembra 1918 starosta mesta Kelowna v kanadskej Britskej Kolumbii. V meste Albuquerque napísali miestne noviny skutočnosť, ktorá sa však týkala všetkých miest: „Duch strachu kráčal všade.“

V oblasti liečby či prevencie sa experimentovalo s vakcínou (v Amerike a Anglicku), ale bez úspechov. Boli lekári, ktorí nevedome odporúčali na liečbu vyššiu dávku aspirínu, čo v mnohých prípadoch spôsobilo smrť. Nebolo možno testovať ľudí s miernymi príznakmi a následne ich oddeliť do karantény. Ochranných prostriedkov bolo málo. Podporná starostlivosť napríklad respirátormi, samozrejme, neexistovala. Nakazilo sa aj veľa lekárov a zdravotných sestier. Choroba oslabila telo človeka natoľko, že následná bakteriálna infekcia prácu dokončila. Ľudia krvácali, koža menila farbu na modrú a pľúca sa plnili vodou. „Sestry často chodili do scén pripomínajúcich morové roky štrnásteho storočia. Jedna zdravotná sestra našla manžela mŕtveho v tej istej miestnosti, kde ležala jeho manželka s novonarodenými dvojčatami. Od smrti a narodení uplynulo 24 hodín a manželka nemala jedlo, ale jablko, ktoré ležalo na dosah,“ môžeme čítať v diele amerického historika Alfréda W. Crosbyho Americká zabudnutá pandémia. Tehotné či mladé matky s dojčatami však boli rovnako rizikovou skupinou.

Nákaze nakoniec celosvetovo podľahlo minimálne 50 miliónov ľudí (3 až 5 percent svetovej populácie). Bolo viac obetí ako počas prvej svetovej vojny či v ruských  gulagoch. Obeťami boli aj starý otec súčasného amerického prezidenta Frederick Trump, uhorský kráľ Karol IV., maďarská spisovateľka Margit Kaffka, nemecký sociológ, ekonóm a filozof Max Weber či českí maliari Bohumil Kubišta a Jan Autengruber. Na španielsku chrípku vtedy umrela aj mladšia sestra Hildy Churchillovej, ktorá pred sto rokmi epidémiu prežila, no pred pár dňami zomrela na COVID 19. Epidémiu spôsobenú vírusom H1N1 rovnako prežil prozaik Franz Kafka, napriek tomu, že trpel tuberkulózou. Rovnako Woodrow Wilson či Franklin D. Roosevelt. Pandémia dozrievala ešte v neskorých 20. rokoch 20. storočia, ovplyvnila populácie v desiatkach krajín (niektoré indiánske populácie v Amerike úplne vymizli). So získanou imunitou obyvateľstva sa otupila, rovnako aj strach z nej, aj keď v mutáciách prežil vírus dodnes.

V bývalom Uhorsku boli prvé prípady ochorenia španielskej chrípky zaznamenané v lete 1918. V júli 1918 o nej Robotnícke noviny dokonca písali ako o nie veľmi nebezpečnej chorobe krátkeho trvania. No realita bola taká, že bol všeobecne nedostatok lekárov, lôžok aj liekov. A v čase pandémie to bolo ešte citeľnejšie.

Z dôvodu finančných nákladov sa úrady verejného zdravotníctva zo začiatku zdráhali vyhlásiť stav epidémie. Samozrejme, pozornosť sa v tom čase sústredila predovšetkým na vojakov vracajúcich sa z frontu a na viaznuce verejné zásobovanie.

Najhoršia vlna prišla na jeseň 1918, práve v období zakladania Československého štátu. Ešte 13. septembra 1918 brnianske Lidové noviny ohlásili, že chrípka dorazila do Prahy: „Prvou obeťou zákernej španielky stal sa policajný úradník Dr. Prorok, pridelený úradu pre potieranie vojnovej úžery, ktorý v stredu podľahol španielskej chorobe.“ Čas na osobitný záujem o vírus sa však nenašiel. V Bratislave začiatkom nákazy písal Pressburger Zeitung ešte rovnako bez potrebného rešpektu: „Hoci v Budapešti a vo Viedni je španielska chrípka pomerne rozšírená, aj v našom meste evidujeme niekoľko ľahkých prípadov, keď občas pomerne značne vystúpi teplota. Ochorenia sme zaznamenali z dôvodu daždivého počasia, majú však ľahký priebeh a trvajú dva či tri dni.“  Živnou pôdou pre šírenie nákazy boli zhromaždenia veľkého množstva ľudí sprevádzajúce vznik republiky. Následne sa už zatvárali školy a univerzity. V Prahe a vo Viedni sa električky zmenili na pohrebné vozy. Ľudia začali umierať koncom októbra plošne.

„Španielka nadobúda po celej krajine rázu veľmi povážlivého, nakoľko potuteľná choroba táto teraz už dosť často zvrhne sa na zapálenie pľúc a dosť značný počet pádov končí sa smrťou. Následkom toho minister vnútra porobil krajinské poriadky a aj tunajšia vrchnosť zaviedla poriadky také, ako v čase pandémie. Okrem škôl pozatvárala aj všetky divadlá a iné zábavné miestnosti, obmedzila premávku na pouličných železniciach a zakázala všetky zhromaždenia, zábavy, medzi iným aj tie v minulom čísle spomínané koňské dostihy,“ píše sa v dobovej tlači.

Situácia na východe Slovenska, v Košiciach, bola rovnako zo začiatku pokojná. V septembri 1918 boli na území mesta podľa archívnych materiálov evidované dve úmrtia na chorobu, no do 6. novembra 1918 už bolo spolu ďalších 45 úmrtí (v októbri len za jediný týždeň v košickej nemocnici zomrelo 36 ľudí). Nové Obzory o situácii píšu, že hrobári už odmietali kopať hroby za osem korún dennej mzdy a žiadali pätnásť.

Keď 30. septembra 1918 bolo v meste nahlásených takmer dvetisíc prípadov nákazy, bola oficiálne potvrdená existencia epidémie a vytvorený epidemiologický výbor. Ako opatrenie tak boli v septembri zatvorené všetky školy v meste a tento stav trval do začiatku roku 1919. V októbri boli zakázané kinematografické aj divadelné predstavenia, ľudové zábavy a športové podujatia. Reštaurácie a kaviarne boli otvorené, ale dvakrát do dňa v nich prebiehala dezinfekcia priestorov. Kostoly, modlitebne, cintoríny boli otvorené pre menej početné návštevy. Vládne úrady chceli zabrániť stretávaniu sa väčšieho množstva obyvateľstva, ale niektoré opatrenia ako obmedzenie otváracích hodín v pekárňach a mäsiarstvach spôsobili práve kumulovanie zákazníkov a šírenie nákazy. Prekvital čierny trh. Úrady darmo trestali predražovateľov a priekupníkov.

Okrem spoločenských obmedzení sa vyzývalo k dodržiavaniu nasledujúcich pokynov:  „… je hlavné, aby sme sa jej chránili, čo dosiahneme, keď sa budeme dobre, ale mierne stravovať, odievať, chrániť sa veľmi navštevovaných miest. Ďalej ústa a hrdlo vymyme si viac ráz denne, telo, šaty, príbytok držme v čistote, pred každým jedlom si ruky umyme a chráňme sa prestydnutia. Zábavám sa vyhýbajme, lebo tieto našu vzdorujúcu silu len zmenšujú. Čím menej cestujme a v páde hocijakej nemoce bežme hneď k lekárovi.“ Takéto konkrétne odporúčania môžeme čítať v dobovej tlači, v Slovákovi. Občania sa liečili sami, lieky im vydával, ak nejaké mal, iba sám lekárnik bez lekárskeho predpisu.

Takisto v Našej zastave môžeme ohľadom prejavov ochorenia a opatrení čítať priamo v šarištine: „Teraz panujica chorosc influenza vov ľekčejšich padoch običajňe zos nathu, zachripnucom, kašľeňom a zos ňepaternu mdlobu še započina. Ked chorosc mocnejša, tak ai toten počatek je čežši, tak, že i veľká až do 39 − 40 gradoch šahajuca horučka še ukazuje pri chorich, chtore vcalkom zoslabňeju, bez apetitu su, mocne lamaňe maju v udoch, ba ai zapaľene pľucoch še zjavuje pri ňekterich chorich. Vedľa skušenosci chorosc še tam zvikla rozširic zos bars veľku chitroscu, kdze veľo ľudze še shromaždžuju na jednim mescu, a kdze na tim mescu dlukši čas še pretrimuju. Z tej pričini hraňme še od tich schadzkoch, kdze veľo še schadzaju. Na žeľezňici na priklad od teho schadzaňa še zachraňic ňemožeme, tehdi ňecestujme na žeľezňici teraz, niž tota chorosc panuje. Dotikaňe zos ruku, zos ustami, zos boškaňom je ňebezpečne. Usta a harlo vecejrazi pres dzeň viplukajme zos taku vodku, chtoru na desinfekciu dostac možno v apatikoch. Oblečene a celo čisto trimajme. Chraňme še od prechladnuca. Ňechodzme na zabavi, ňetrovme noce, bo s tim zoslabime organizmus, chtori ňebudze vladac chorosci odporovac. Kadzi še u dakeho natha, boľeňe harla, zachripnutosc abo horučka zjavuje, doraz nech idze ku doktorovi, bo s tim vekšemu nebezpečenstvu vihne. Hustečki nosovo, taktiž ručniki, uciraky od takeho vo vracej vodi, abo vov vracim luhu treba vivaric.“

Rovnako ako dnes sa cielene šírilo mnoho nepotvrdených informácií či dezinformácií v  súvislosti s chorobou. Napríklad predajcovia alkoholu tvrdili, že v boji s ňou pomáha práve alkohol. Niektorí zasa spájali vysokú úmrtnosť so znečisteným ovzduším v mestách, keďže tam sa zomieralo viac. Nákaza sa však šírila vinou zlej hygieny a množstva osôb pospolu, predovšetkým v armáde (v meste Košice bolo okolo štyritisíc  vojakov). Aj z tohto dôvodu boli v metropole východu nakoniec vyčlenené priestory pre nakazených práve vo vojenských kasárňach, v ktorých vznikla vojenská epidemiologická nemocnica.

Španielska chrípka zázračne v roku 1920 náš región navždy neopustila. Ešte 13. februára 1927 napríklad v sabinovskej tlači píšu: „V niektorej obci ľubovenského okresu vyskytlo sa pár prípadov španielskej chrípky. V Kežmarku školy sú pozatvárané. V Košiciach mnoho žiactva onemocnelo, preto tiež bolo nariadené zatvorenie všetkých škôl. V Prešove vyučovanie tiež je zastavené.“ V tom istom roku 5. februára sa v Sabinove konal hasičský fašiangový maškarný ples, no „zábava veľký hmotný výnos nemala pre rozsiahlu španielku“. Na východe Slovenska aj celkovo na Slovensku však v porovnaní s inými krajinami vysoké čísla zomrelých podľa slov historika neboli. Medzi naše významné osobnosti, ktoré chrípku dokázali poraziť, patrí napríklad M. R. Štefánik. Podľa historických prameňov na území bývalého Uhorska podľahlo španielskej chrípke viac ako 53-tisíc ľudí, no veľká väčšina v Maďarsku. Chrípka prešla rovnako bez výrazného zásahu štátu.