SLOVO V RODINE (Monika Guľašová; foto: pexels.com)
Rodina je malou sociálnou skupinou tvorenou jednotlivcami spätými manželstvom, pokrvným príbuzenstvom alebo adopciou. Základom rodiny sú manželia. Dvaja dospelí jedinci, ktorí sa rozhodli opustiť svoju pôvodnú rodinu, v ktorej mali status dieťaťa (pre svojich rodičov sme deťmi po celý život), a získali nový status manžela, manželky.
Ochota uzavrieť manželstvo patrí medzi znaky osobnostnej zrelosti. Znamená, že sme schopní byť zodpovední nielen za seba a dôsledky svojho správania, ale sme ochotní prevziať celoživotnú zodpovednosť aj za súžitie s ďalším človekom a jeho dôsledky.
Falošná predstava, že deti sú zmyslom manželstva
Logickým dôsledkom manželského spolužitia je prijatie dieťaťa či detí. Deti však nie sú zmyslom manželského spolužitia. Sú darom od Boha a záväzkom manželov je ich harmonická výchova. Jej cieľom je formovanie jedinca schopného znášať zodpovednosť za svoje správanie a úspešne fungovať vo vzťahoch. Jednoducho povedané, zmyslom rodičovstva je vychovať dieťa a nechať ho ísť žiť svoj život bez rodičov. Nájsť si životného partnera, stať sa rodičom, rozvíjať svoj potenciál.
Dieťa nie je majetok, na ktorý si nárokujeme a nedokážeme ho „pustiť“, pretože sme doň investovali všetko. Starať sa o deti je naša povinnosť. Nezabúdajme však na to, že manželia majú budovať v prvom rade svoje manželstvo. Nie sme nútení vybrať si, či budeme budovať manželstvo, alebo vychovávať dieťa. Naopak! Neustálym budovaním manželského vzťahu sa darí aj lepšie vychovávať deti.
V mnohých manželstvách je to však nastavené nesprávne. Obetovali by deťom všetko, dieťa je na prvom mieste. Ak obetujeme dieťaťu partnerský vzťah, nedáme mu to najdôležitejšie, možnosť vnímať funkčný partnerský vzťah a šancu naučiť sa pozorovaním, ako sa oň starať. Ak v dieťati vytvoríme falošné presvedčenie, že je stredobodom nášho sveta, okrem krízy v našom manželstve je častým dôsledkom aj jeho neschopnosť preťať zväzok so svojou pôvodnou rodinou a vybudovať si funkčný partnerský vzťah.
Schopnosť odpútať sa od rodičov je znakom zvládnutej výchovy. Znamená, že dieťa dostalo v rodine všetko, čo potrebovalo, a je schopné stáť na svojich nohách a byť zodpovedným človekom. Zodpovedným za seba a dôsledky svojho správania, a následne sa nebude báť znášať zodpovednosť ani za trvalý vzťah s manželkou či manželom.
Výchova detí manželstvu prospieva
Josef Zeman, český psychológ, zdôrazňuje, že doba nikdy v takej miere ako dnes nepriala tzv. inštinktívnemu rodičovstvu, ktoré je zamerané na vytváranie puta medzi rodičmi a dieťaťom. Otcovia môžu byť dnes naplno oporou pre mamu aj deti. Môžu sa podieľať na rodičovstve od očakávania narodenia dieťaťa. Výskumy potvrdzujú, že účasť otca pri pôrode a starostlivosť o novorodenca vytvárajú podobné puto ako u matky. Manželia si môžu dať pocítiť absolútnu dôveru, keď jeden druhému nechávajú na starosť dieťatko.
Funkčný vzťah stojí a padá na dôvere, na zdieľaní radosti, na spoločnom prekonávaní starostí a problémov, na rešpekte potrieb toho druhého, na láske. Nie je toto celé súčasťou výchovy dieťaťa? Čím sú deti staršie a potrebujú rozšíriť svoje kontakty na iných, tým je dôležitejšie, aby sa manželia venovali sami sebe.
Ako sa starať o partnerský vzťah
Starostlivosť o manžela, manželku je dôležitou súčasťou rodinného života. Stojí a padá na zvykoch, ktoré by sme si mali priniesť z našej pôvodnej rodiny. Ak sme však nemali to šťastie vyrastať v rodine, kde sme zažili funkčný partnerský vzťah rodičov, môžeme si cielene osvojiť niekoľko zvykov, ktoré nám pomôžu neopakovať chyby našich rodičov.
Rodina nie je firma, ktorej jediným cieľom je servis a materiálne zabezpečenie potrieb jej členov. Napriek práci, každodennej starostlivosti o deti a domácnosť je dôležité mať čas aj na rozhovor s partnerom. Čas, ktorý venujeme zdieľaniu toho, aký mal partner deň, čo sa mu vydarilo, čo ho potešilo, čo nahnevalo, čím dnes žil. Čas, ktorý venujeme výhradne partnerovi, a nedelíme svoju pozornosť medzi neho či ňu a deti. Zvyk je železná košeľa. Ak si zvykneme každý deň s partnerom vzájomne zdieľať to, čím žijeme, stane sa to pre nás každodennou potrebou a v partnerovi získame celoživotného priateľa, dôverníka. Zároveň tým deti učíme, že ich potreby nie sú dôležitejšie ako naše a potreby partnera. Tiež ich to učí, ako sa majú v budúcnosti správať k svojmu partnerovi. Aj ako manželia by sme si mali pravidelne nájsť čas a spôsob, ako ísť na rande, sami bez detí. Spoločná večera, divadlo či kino nám pripomenie, že nie sme iba rodičia, ale aj manželia.
Tak ako si zvykneme mať čas pre partnera, mali by sme si zvyknúť aj mať čas sami pre seba. Nie je to egoistické, je to potrebné – odpočinúť si. Dokážeme zo seba dať iba toľko, koľko v sebe máme. Ak si nezvykneme „dobíjať“ baterky, nebudeme schopní starať sa o rodinu a venovať jej členom všetko to, čo by sme mali.
Príjemné spoločné rodinné aktivity utvrdzujú pocit spolupatričnosti, lásky, zdieľania. Výlety, voľnočasové aktivity manželov a neskôr aj detí sú skvelý spôsob, ako sa spolu cítiť dobre, mať spoločné zážitky a spolu sa niečo naučiť.
Fyzická blízkosť a dotyky sú samozrejmou súčasťou vzťahu v jeho začiatkoch. Chýba nám kontakt s partnerom. Je vyjadrením toho, že k sebe patríme. Zachovajme si zvyk dotýkať sa partnera, dať si bozk pri odchode z domu, držať sa za ruky pri prechádzke alebo len tak sa o seba opierať pri pozeraní televízie. Je to potreba aj symbol. Pre nás, pre partnera aj deti, že stále patríme k sebe aj po rokoch manželstva tak ako na začiatku vzťahu.
Preukazovaním služby partnerovi mu dokazujeme, že sme vnímaví na jeho potreby. Pomoc pri činnostiach, ktoré sú zvyčajne jeho úlohou, zastúpenie pri starostlivosti o deti či domácnosť. O čo viac ocení také gesto, ak vie, že spravíme niečo, čo nás nebaví. Každú partnerku poteší uvarená večera po návrate z práce, ešte viac, ak ju uvarí muž, ktorého varenie neteší.
Dávanie darčekov je spôsob, ako potešiť tých, ktorých máme radi. Patria k sviatkom, ako sú narodeniny, meniny. Sú súčasťou Vianoc. Práve tu je príležitosť postarať sa o partnera, a to tým, že darčeky pod stromčekom dostanú najprv rodičia a až po nich deti. Najskôr partneri dostali od Boha dar života a vzájomnej lásky a až následne spolupracovali na dare života pre svoje deti. Neotáčajme logiku naruby. No darček poteší aj v bežný deň. Nemusí byť nákladný, stačí kvet alebo obľúbená sladkosť venovaná partnerovi pre krajší deň. Každý z nás potrebuje v živote istotu.
Slová uistenia od partnera, že nás stále ľúbi, stojí pri nás a podporí nás vo všetkom, čo život prinesie, dávajú životu zmysel. A ten nezmení ani osamostatnenie sa detí, ktoré budeme vnímať ako spoločný úspech, nie stratu.
Všetkým čitateľom prajem Božie požehnanie žiť vo funkčnom vzťahu a odvahu, a silu na ňom neustále pracovať.
