SLOVO V RODINE (Monika Guľašová; foto: pxhere.com)

Rodiny zo všetkých spoločenských vrstiev a kultúr uplatňujú vo výchove detí určitú formu disciplíny. Vďaka nej nastavujú hranice toho, čo je považované za správne (želané správanie sa). Ale aj deti, ktoré nemajú žiadnu psychopatológiu, môžu mať problém s ich rešpektovaním.

Hranice v športe, ktoré nazývame pravidlá, uľahčujú hráčom výkon a divákom možnosť orientovať sa v hre. Rovnako hranice v rodine, rodinné pravidlá, uľahčujú členom rodiny spoločné súžitie a zdieľanie hodnôt, ako aj ich pretavenie do vzťahov s inými. Dávajú členom rodiny pocit istoty a bezpečia. Nie je to len o deťoch a ich potrebe pravidiel. Potrebujeme ich všetci, aby sme mali pravý pocit istoty, bezpečia a prijatia.

Rodina plní svoje funkcie vzájomne pre všetkých členov, nielen jednosmerne od rodiča k dieťaťu. Samozrejme, v rôznej miere a s ohľadom na možnosti a rolu. Všetci v rodine potrebujeme mať uspokojené svoje potreby, byť milovaní aj kontrolovaní. Vďaka tomu manželia môžu vychovávať deti, deti vychovajú z manželov rodičov a manželia sa vychovávajú vzájomne. Správnu výchovu tvorí niekoľko prísad: láska, spoločné hodnoty, pravidlá a stereotypy, zvyky. Hodnoty prirodzene preberáme od rodičov aj na základe hraníc toho, čo sa má a čo nie. Jasné hranice majú pre dieťa niekoľko významov:

1. Pomáhajú získať sebadisciplínu. Nezrelosť dieťaťa mu bráni rozhodnúť sa správne (prospešne). Volí, čo chce, nie to, čo potrebuje, a hranice mu určia smer.
2. Ustanovujú autoritu rodiča ako zdroja kontroly, čo chráni dieťa pred neprimeranou mierou moci vzhľadom na jeho schopnosti v rozličných situáciách (platí, čo povie rodič, nie to, čo chce dieťa).
3. Dávajú pocit istoty. Dieťa má prirodzenú potrebu testovať hranice, preto je dôležité, aby cítilo aj vrúcnu lásku rodičov, nielen pevnosť hraníc.

Hranice vo výchove pomáhajú naplniť najdôležitejšie poslanie: chrániť a podporovať zdravie dieťaťa, podporovať jeho rozvoj a napĺňať jeho potreby. Sú neoddeliteľnou súčasťou výchovy, ktorá je viac ako len pomer odmeny a trestu. Základným kameňom výchovy je rodič – matka, otec, ako vzor správania. Deti môžeme prirovnať k špongii. Nasajú všetko, čo vidia vo svojom okolí (a predovšetkým to, čo najmenej chceme). Je dôležité si uvedomiť, že najviac deti formujeme vlastným správaním, tým, čo robíme, a čo nie. Ak sme konfrontovaní s ich nežiaducim správaním, možno zistíme, že chceme od nich niečo, čo sami nerobíme. Mnohí rodičia vnímajú trest ako „liek“ na to, aby deti neboli rozmaznané. Deti sa však stávajú rozmaznanými v dôsledku rozporuplnej výchovy, nejasnosti pravidiel a protektívnej výchove. Prílišné chránenie dieťaťa, neprimeraná snaha riešiť situácie za neho a odstraňovanie prekážok je pre dieťa škodlivé.

Ako fungujú odmeny?
Výchovou sa snažíme pomôcť deťom stať sa dospelým, zrelým človekom. Znakom zrelosti je aj primerané sebavedomie a sebaovládanie. Často ho dokážeme podporiť odmenami. Nejde len o hmotné veci. Dieťa viac ocení, ak ho počúvame, kladieme mu otázky, dodávame mu odvahu, ukazujeme vhodné správanie, chválime. Keď sa používajú tieto spôsoby, deti majú možnosť prevziať zodpovednosť za svoje správanie, samy ho riadiť a rozhodnúť sa, ako sa zachovajú.

Je dôležité premýšľať o tom, či tieto spôsoby využívame primerane. Pochvala musí byť zaslúžená a konkrétna. Nepoužívajme ju paušálne, kedykoľvek a za čokoľvek, inak stratí svoju cenu. Konkrétnosť pochvaly znamená jasné pomenovanie správania, za ktoré ju dieťa dostáva. Je na rodičoch, aby si uvedomili rozdiel medzi výkonom (napr. známka v škole) a správaním (napr. snaha o dobrú známku). Odmeny len za výkon dieťa zrkadlí často do presvedčenia, že ak nie je úspešné, nemá ho rodič rád a pre iných nemá hodnotu.

Ako predísť trestom?
V rodine dokážeme využiť plánovanie a prípravu pri organizovaní času s cieľom vyhnúť sa situáciám, keď deti strácajú nad sebou kontrolu. Preberáme určitú zodpovednosť za správanie dieťaťa tým, že poskytujeme pravidlá a systém, ktoré pomáhajú deťom prevziať kontrolu nad svojím vlastným správaním. Pravidlá a očakávania pomáhajú deťom vybrať si správanie. Pomáha to deťom vopred vedieť, ako sa asi budú cítiť v určitých situáciách, a plánovať postupy, ktorými vedia predísť nevhodnému správaniu. Nerešpektovanie pravidiel je často dôsledok nečakanej, nepríjemnej situácie pre dieťa, ktoré si s ňou nevie rady. Čím je dieťa menšie, tým viac sa oplatí vopred ho pripravovať na nové situácie a jasne pomenovať, čo od neho očakávame. Akosi prirodzene to robíme pri míľnikoch jeho života, napr. prvá cesta do škôlky.

Treba si uvedomiť, že život sa skladá z maličkých denných krôčikov, nie z míľových skokov, a oplatí sa dieťa „privyknúť“ na odkomunikovanie situácií vopred. Častou chybou rodičov je klamanie dieťaťa. Ak ho čaká napr. očkovanie u pediatra, je fér priznať, že to bude troška bolieť, ale v prítomnosti rodiča to spolu zvládneme. V opačnom prípade dieťa zistí, že veci nejdú tak, ako povie rodič, a ak ani on nemá kontrolu nad situáciou, ako ju môže mať dieťa? Ak sa nevie spoľahnúť na rodiča, na koho sa môže? Pocit istoty a bezpečia je základným pravidlom. Ak dieťa pochybuje o ňom, spochybní všetky ostatné.

Ako fungujú tresty?
Trest je reakciou na stratu sebaovládania dieťaťa, ktorého dôsledkom je porušenie vopred stanovených, jasných pravidiel. V týchto situáciách preberá rodič hlavnú zodpovednosť za správanie dieťaťa. Škála trestov, ktoré používame, je do veľkej miery odrazom trestov, ktorými sme čelili ako deti my sami. Môže zastaviť nežiaduce správanie, ale neučí správnemu alebo želateľnému správaniu. Ak si zameníme výchovu iba za tresty, hrozí niekoľko dôsledkov:

1. Dieťa sa naučí, že veľkí ľudia používajú moc a silu, aby prinútili malých ľudí zmeniť určité správanie.
2. Dieťa sa naučí, že sila a násilie je spôsob riešenia problémov a konfliktov, ako aj spôsob, ako reagovať, keď ste na niekoho nahnevaní.
3. Dieťa si často nespojí trest so správaním, za ktoré je potrestané.
4. Telesný trest môže v danej chvíli zastaviť správanie, ale nie na dlho. Iba to znamená, že dieťa prestane robiť určité veci, ak je rodič nablízku.
5. Učí to dieťa, že je dôležité nedať sa prichytiť. Dieťa sa učí skrývať svoje konanie a učí sa byť prefíkané.

K spôsobom, ktoré možno použiť, patrí stanovenie dôsledkov správania, preskúmanie alternatív, príkaz alebo požiadavka zmeniť správanie, vziať dieťa preč zo situácie a oddychový čas. Trest učí dieťa, že jeho správanie má následky. Neznamená stratu lásky rodiča.

Je dôležité, aby dieťa presne vedelo, za čo bude odmenené (čo rodičia vyžadujú a čo ich poteší) a za čo potrestané (čo sa rodičom nepáči, čo nesmie). Dieťa reguluje svoje správanie na základe spätnej väzby od rodiča. Rodič má byť pre dieťa jasne čitateľný, nemení vo výchove pravidlá a nerobí výnimky. Inak dieťa prestáva rozumieť tomu, čo sa má a čo nie. Akúkoľvek nedôslednosť rodiča dieťa vníma a ako výborný pozorovateľ presne odhalí, čo na ktorého z rodičov platí a ako sa to dá využiť.

Výchova sa z predošlých riadkov možno zdá nezvládnuteľná. Veď každý z nás predsa z času na čas spraví chybu, nie je dôsledný. Aj v tom je príležitosť byť vzorom. Zlyhania k životu patria, pretože iba Boh je dokonalý. Dieťa má vidieť rodiča, ktorý zlyhal, aby malo príležitosť naučiť sa, ako zlyhanie zvládnuť. Nepotrebuje rodiča s maskou pretvárky. Potrebuje vzor života, zvládnutých aj menej zvládnutých bežných situácií, porušenia pravidiel aj snahy o nápravu. Zmyslom života nie je šťastie, ale spokojnosť v reálnych vzťahoch, schopnosť ich vytvoriť a udržať so zreteľom na hodnoty pretavené do každodenných činností. Rodič je zrkadlom dieťaťa a ako on nastaví pravidlá, tak ich dieťa bude prirodzene rešpektovať. Všetkým rodičom prajem, aby boli jasným zrkadlom zasadeným v ráme kresťanských postojov a lásky.