ROZHOVOR (Juraj Gradoš; foto: upload.wikimedia.org)

Výbuch a následné zničenie bytovky na Mukačevskej ulici v Prešove sledovalo celé Slovensko. Toto nešťastie, ktoré si vyžiadalo aj ľudské životy, však ukázalo, čo je v Slovákoch – láska, ktorá sa neskrýva iba za slová, ale ktorá priniesla reálnu pomoc. A práve o nej sme sa porozprávali so zamestnancami mesta Prešov.

Ako ste prežívali prvé chvíle?
Peter Kulan: V prvej chvíli, keď som sa dozvedel o výbuchu, som si ešte nedokázal predstaviť, čomu čelíme. Riešenie mimoriadnych situácií mám v náplni práce, a preto som sa od začiatku snažil nepodliehať emóciám. Mojou najväčšou prioritou bolo zabezpečiť ubytovanie a základnú materiálnu a potravinovú pomoc pre všetkých ľudí, ktorí museli 6. decembra 2019 nedobrovoľne opustiť svoj domov.

Roman Kazimír: Ani po viac ako mesiaci nie je príjemné spomínať na tragédiu, ktorá sa stala na Mukačevskej ulici. Keď sme tesne po výbuchu prijali v bežnom pracovnom zhone informáciu o tom, čo sa stalo, zastavil sa čas. Všetko išlo automaticky bokom. Spomínam si najmä na chvíle dobrosrdečnosti, keď mi po celom dni dobrovoľníci dávali do rúk bagetu, aby som sa tesne nad ránom zastavil a niečo zjedol, alebo na momenty, keď už počas hlbokej tmy prišli ľudia a všetci sme tam boli pre nich, a konali bez ohľadu na čas a naše zdravie, rodinu či osobné záujmy.

Asi najdôležitejší bol zásah hasičov.
Vladimír Tomek: V predchádzajúcom zamestnaní som sa už stretol s výbuchom plynu v bytovke na jednom košickom sídlisku. Pamätám si, že jeden byt vyhorel, ale hasiči požiar v krátkom čase uhasili a ľudia z bytovky sa mohli vrátiť späť domov. Približne takto som si v prvých chvíľach predstavoval aj ten prešovský výbuch na Mukačevskej ulici. Keď som dorazil na prvé zasadnutie krízového štábu, začalo mi dochádzať, že všetko je inak. Členovia záchranných zložiek stáli pred situáciou, akej ešte nikdy predtým nečelili. Požiar v bytovke sa rýchlo šíril a bolo treba evakuovať ľudí. Schodisko sa však zrútilo a jedinou únikovou cestou boli okná. Keďže išlo o dvanásťposchodový panelák, už samotná predstava bola desivá. Keď som po troch hodinách dorazil priamo na Mukačevskú ulicu, čakal ma hrôzostrašný pohľad na bytovku, v ktorej zahynuli ľudia. Táto tragédia sa už navždy zapíše do histórie Prešova čiernymi písmenami. Ale vďaka profesionálnemu výkonu hasičov sa podarilo zachrániť 39 ľudských životov. Stovky ľudí prichádzali do improvizovaného krízového centra na Prostějovskej ulici a prinášali potraviny a materiálnu pomoc pre ľudí zo zničenej bytovky.

Azda jednou z prvých potrieb, ktoré boli odkomunikované postihnutými, bola strecha nad hlavou. Ako si na to spomínate?
Martina: O výbuchu na Mukačevskej som sa dozvedela zo správy na Whatsappe. Keď som videla fotku, ktorá mi prišla do mobilu, v prvej chvíli som si pomyslela, že ide o nejaké mesto v zahraničí. Vôbec mi nenapadlo, že to môže byť na Slovensku. Bol to pre mňa o to väčší šok, keď som zistila, že je to v Prešove. Veľmi som sa zľakla a hneď som volala tajomníkovi krízového štábu, aby som zistila, čo sa stalo. Potom sa už všetky veci diali veľmi rýchlo. Išla som pomáhať kolegom, ktorí museli zabezpečiť reflexné vesty a ochranné prilby pre časť krízového štábu. Následne sme začali volať členom štábu, aby sme im oznámili, kde bude prvé zasadnutie. Začali sme volať do hotelov a penziónov, preverovali sme voľné ubytovacie kapacity mesta, aby sme zabezpečili ubytovanie pre ľudí, ktorí prišli o strechu nad hlavou. Museli sme konať rýchlo a až postupne mi začalo dochádzať, aká veľká tragédia sa stala. Obzvlášť ťažké pre mňa boli telefonáty s obyvateľmi Mukačevskej 7. Títo ľudia boli otrasení, podliehali panike a nevedeli, čo majú robiť.

V takomto prípade boli veľmi dôležité informácie.
Lenka Šitárová: Kým boli moji dvaja kolegovia z tlačového oddelenia priamo na mieste nešťastia, ja som mala na starosti informovanie verejnosti z úradu prostredníctvom webovej stránky mesta Prešov a sociálnych sietí. Bol to obrovský tlak, pretože bolo treba zvládnuť krízovú komunikáciu, ľudia sa dožadovali informácií o aktuálnej situácii, hľadali svojich príbuzných, ktorí na Mukačevskej 7 bývali, ponúkali materiálnu i finančnú pomoc, chceli sa informovať, kedy sa dostanú do okolitých bytov, a pod. Bolo treba odpovedať na každú správu a nové informácie zverejňovať bezprostredne po zasadnutiach krízového štábu a zakaždým, keď bolo treba ľudí informovať o ubytovaní, odtiahnutých autách, zabezpečení okien v bytoch v okolí vybuchnutej bytovky a pod.

Písala som rýchlo a akosi automaticky, v návale adrenalínu a sústredenia sa na každé slovo. Stále som pritom myslela na kolegov, ktorí sú priamo na mieste, a tiež na ľudí z bytovky, ktorí sa už nemajú kam vrátiť. Bol to nával emócií, pocitu veľkej empatie s tými, ktorí to celé zažívajú priamo na mieste, ale aj pocitu úzkosti, bezradnosti a bezmocnosti.

Vladimír Tomek: Mojou úlohou bolo zhromaždiť všetky dôležité informácie a čo najpresnejšie ich sprostredkovať médiám, aby sa čo najrýchlejšie dostali k ľuďom. Situácia sa však menila z minúty na minútu a každá zdanlivá maličkosť mohla byť pre ľudí kľúčová.

Roman Kazimír: Aj ja som mal na starosti informovať občanov. S odstupom času vidím, že až na niekoľko dezinformácií, ktoré nešli z našej strany, všetko prebehlo v rámci možností dobre. Nebolo to však len o informovaní verejnosti. Robili sme všetko, čo bolo treba, od nosenia a rozdávania materiálnej pomoci až po sprievod poškodených ľudí a zabezpečenie čiastkových úloh krízového štábu.

Zažili ste aj ťažké situácie?
Martina: Najťažší moment som zažila vo chvíli, keď som na zozname obyvateľov Mukačevskej 7 uvidela meno svojej kamarátky. Ihneď som vytočila jej číslo, aby som sa uistila, že je v poriadku, ale nebrala mi mobil. Našťastie, o chvíľu mi zavolala kolegyňa, ktorá bola na mieste tragédie osobne, a oznámila mi, že moja kamarátka je v poriadku a nič sa jej nestalo. Aj v najťažších chvíľach som však pociťovala ľudskosť a spolupatričnosť. Na krízovú linku sa totiž začalo ozývať čoraz viac ľudí, ktorí neboli dotknutí výbuchom, ale chceli pomáhať.

Zažili ste v celej tejto atmosfére aj odvrátenú stanu ľudskosti?
Lenka Šitárová: Sociálne siete, žiaľ, neboli len o solidarite a spolupatričnosti. Objavili sa aj komentáre šíriace paniku, zavádzajúce a klamlivé informácie z neoverených zdrojov či falošné zbierky. Na to všetko bolo treba okamžite reagovať a doslova s tým slovne bojovať.

Roman Kazimír: Je smutné, že aj keď sme od prvého okamihu až do písania týchto riadkov konali najlepšie, ako sme mohli a vedeli, sme obviňovaní z ubližovania, krádeže a pod. Ľudia, ktorí takto vedome aj nevedome činia, si však neuvedomujú, že neškodia len nám, ale najmä ľuďom z Mukačevskej ulice, pre ktorých mohli dobrí ľudia z celého Slovenska aj zahraničia vyzbierať ešte viac peňazí na ich nový štart. Ja sa však do zrkadla pozrieť nebojím a svedomie mám čisté. Bez akejkoľvek dovolenky či osobného oddychu sme plnili úlohy a pomáhali si navzájom v takej silnej súdržnosti, akú novodobé Slovensko ešte nezažilo. Všetci spolu, ruka v ruke, sme robili každú aktivitu pre ľudí z Mukačevskej ulice so srdcom na dlani. Som hrdý na každého, kto pomohol, bez ohľadu na druh pomoci. 

Čo vo vás vyvoláva spomienka na tragédiu dnes?
Peter Kulan: Deň po tragédii som sa už ani ja nedokázal vyhnúť emóciám, keď som stál v bezprostrednej blízkosti bytovky. Uvedomil som si, že ešte pred 24 hodinami to bola bytovka plná života, v ktorej bývali ľudia, ktorí riešili každodenné problémy ako my všetci. Ešte 6. decembra prežili bežné ráno a išli do práce, do školy, prípadne za inými aktivitami. Zrazu v jedinom okamihu prestal ich doterajší domov existovať a už sa nemali kam vrátiť. Z ich života im ostalo iba to, čo mali oblečené na sebe a čo mali vo vreckách. Napriek všetkému však patrili k tým, ktorí prežili. Žiaľ, nie všetci mali takéto šťastie.

Vladimír Tomek: Tisícky ľudí posielali finančné dary pre tých, ktorí pri nešťastí prišli o všetko. Verím, že táto obrovská solidarita bude pre nás všetkým vzorom aj v budúcnosti a že pri našich každodenných starostiach nebudeme zabúdať, že sme ľudia a musíme si pomáhať.

Lenka Šitárová: Dodnes ďakujem Bohu, že sa tá tragédia nestala v čase, keď by bola celá bytovka plná ľudí. Veľmi si prajem a verím, že sa už nič podobné nikdy nestane. Ani v Prešove, ani nikde na svete.