SLOVO V RODINE (Alena Molčanová; foto: pxhere.com)
Môj syn je drzý, odvráva, dokonca je schopný ma udrieť, keď sa mu niečo nepáči… Neviem, či svojej dcére môžem niečo zakázať. Obávam sa, či nezlomím jej vôľu… Nezvládam svoje deti a neviem, čo si počať…
Našli ste seba či svoje dieťa v predchádzajúcich riadkoch? Tak vitajte v neľahkom povolaní rodiča 21. storočia, ktoré má mnoho komnát. Aj tých tajných. Ich postupným odhaľovaním sa môžeme stať lepšími rodičmi a vo výchove sa nám, verím, bude viac dariť. Do niekoľkých komnát nádherne nahliadli Lenka Lacinová a Petra Škrdlíková vo svojej knihe Dost dobří rodiče aneb… Svoje úvahy začínajú citátom Carla G. Junga: „Ak existuje niečo, čo chcete zmeniť u svojho dieťaťa, zamyslite sa najprv, či to nie je niečo, čo by ste mali zmeniť u seba.“
Prvá komnata
Touto myšlienkou otvárame prvú, najdôležitejšiu komnatu rodičovstva – pevnú rodičovskú alianciu. Otec a matka tvoria funkčnú, vzájomne sa dopĺňajúcu dvojicu. V inakosti, ako dve strany tej istej mince, majú tvoriť jednotu, a to predovšetkým v rozhodnutiach vo vzťahu k deťom. Nie, neznamená to, že sa majú zhodnúť vo všetkom (som presvedčená, že také partnerstvo ani nejestvuje, veď už samotný fakt, že rodičovský pár tvorí muž a žena, v sebe nesie rozdielnosť). Ide skôr o vzájomné úsilie, úprimnú snahu oboch spieť pri rozhodovaní k dohode a k jej vzájomne dôslednému uplatňovaniu (ak sa spolu dohodneme, že dieťa vonku nepôjde, tak to aj skutočne obaja dodržíme). Vráťme sa však k tomu, ako sa na tejto schopnosti podieľa naše detstvo, naši rodičia. Nepríjemné a bolestné zážitky z vlastného detstva, ktoré sme nespracovali, majú tendenciu v podobných situáciách v dospelosti vyvolať obdobné pocity a reakcie. Potom sa stáva, že naša reakcia voči dieťaťu je oveľa silnejšia, než by to situácia vyžadovala (oveľa vzťahovačnejšie na niečo zareagujeme, oveľa prísnejšie dieťa potresceme, dlhšie nám trvá vyrovnanie sa s niečím, čo nám dieťa povedalo, a tak dlhšie mlčíme či sme urazení…).
Táto reakcia dieťa prekvapí, ba niekedy až zraní a ono spravidla nie je schopné túto reakciu pochopiť a prijať. Tak vznikajú prvé reakčné zauzlenia, ktoré majú následne tendenciu sa v opakovaných situáciách zosilňovať a narúšajú vzťah. Vzájomné poznanie detstva (a predovšetkým detských citových zranení) medzi partnermi je kľúčové. Napomáha to nielen vzájomné poznanie, ale ponúka to aj možnosť vlastné detstvo a skrivodlivosti, ktoré sa nám v ňom udiali, preliečiť a vyrovnať sa s nimi. Zároveň to rodičom umožňuje vzájomne „vykryť“ to, čo by z rôznych dôvodov (prameniacich v detstve) jeden či druhý nevedeli zvládnuť.
Druhá komnata
Ďalšou komnatou rodičovstva je bezpodmienečná láska, prijatie dieťaťa takého, aké je (v dospelosti to znamená aj prijatie svojich rodičov s ich chybami). Keď hovoríme o láske, k nej nerozlučne patria emócie. Život s deťmi prináša mnoho chvíľ, keď v nás emócie vzbĺknu. Niekedy ich v sebe udusíme, inokedy im necháme voľný priebeh. Otvoreným vyjadrovaním emócií má okolie možnosť vžiť sa do našej situácie a, ak treba, aj byť na pomoci. Platí to aj o negatívnych emóciách, ktoré sú rovnako prirodzené ako noc či zima. Len vďaka nim môžeme poznať deň a leto a tak poznávame a sme schopní dávať a prijímať radosť i lásku. Dôležité je však naučiť sa s emočným vyjadrením pracovať. Často nie sme schopní emócie ovplyvniť, ale mali by sme byť schopní ovplyvniť to, čo s emóciou urobíme či presnejšie, ako danú emóciu vyjadríme. Ako na to? Dôležité je naučiť sa vyjadrovať vlastné pocity, nie obviňovať či súdiť druhého, tobôž nie dieťa. A to je podstatou bezpodmienečnej lásky, tá nepozná hodnotenie ani kritizovanie, iba vzájomné zdieľanie a prijatie.
Tretia komnata
Posledná komnata rodičovstva je objavovanie dieťaťa v jeho vývinových úlohách. V prvom roku má dieťa získať dôveru v okolitý svet. Keď sa raz budete rozhodovať, či ponechať plačúce trojmesačné dieťa v postieľke, aby ste ho príliš nerozmaznávali, spomeňte si na dôveru. Tú budujete tým, že dieťaťu v prvom roku dáte všetkého dostatok (ponechaním v plači v postieľke sa v dieťati buduje skôr úzkosť a strach z toho, že ostalo samo – opustené).
S prvými krôčikmi dieťaťa sa začína obdobie, v ktorom sa učí osamostatňovaniu a spoznávaniu sveta mimo rodičovskej náruče. Tu je úlohou rodičov nielen púšťať dieťa, ale aj zadávať mu hranice, učiť ho, čo je správne a čo nie.
Od troch do šiestich rokov sa dieťa stáva iniciatívnym. Úlohou rodičov je rozvíjať v dieťati svedomie a naučiť ho prijímať zodpovednosť za svoje činy.
Školáci do dvanástich rokov idú do výkonu a prostredníctvom neho sa usilujú o uplatnenie a presadenie. V tomto čase je úlohou rodičov viesť dieťa k práci, povinnostiam a svedomitosti.
S nástupom dospievania prichádza dôležitá výzva. Deti musia istým spôsobom odmietnuť rodičovské hodnoty, aby sa k nim v dospelosti mohli vrátiť a prijať seba aj svojich rodičov so všetkými prednosťami aj nedostatkami. Rodičia v tomto štádiu musia dokázať jediné − už veľa nevychovávať, no zároveň nerezignovať na predtým zavedené funkčné pravidlá aj napriek ofukom svojho dorastenca. A to veru nie je ľahké.
To boli tri z komnát rodičovstva. Pri ich úspešnom objavovaní všetkým rodičom úprimne držím palce.
