SLOVO O IKONE (Peter Žeňuch; foto: Juraj Gradoš)
Opis historických udalostí, ktoré sprevádzajú slzenie klokočovskej ikony Božej Matky, zachytáva starodávna pieseň. Svedčí o túžbe človeka po pokoji a harmónii a okrem opisu historických súvislostí prináša prvú zmienku o zázračnom slzení jej obrazu na Zemplíne a obrátení heretika na pravú vieru.
V tejto udalosti sa viditeľne prejavuje nebeská záštita modliaceho sa národa, ktorý sa zhromaždil na počesť Bohorodičky ako skutočnej ochrankyne pred nepriateľmi i od každého nešťastia, biedy, choroby či zatratenia. Aj iné miesta spojené s nadprirodzenými dejmi v Gréckokatolíckej cirkvi pod Karpatmi často súvisia s mariánskou úctou. Z historického hľadiska udalosti nadprirodzenej povahy upevňujú kultúrne povedomie národa. Aj mariánska úcta na Slovensku sa vníma ako vnútorný prejav zbožnosti, ktorá je v našom prostredí živá od najstarších čias.
Mariánska úcta sa prirodzene vyvíjala s príchodom kresťanstva. Po príchode sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu sa začala utvrdzovať v kontexte s cirkevnou správou. Svedčia o tom Moravsko-panónske legendy, ktoré lokalizujú hrob sv. Metoda († 885) do hlavného (soborného) chrámu na ľavej strane za oltárom presvätej Bohorodičky. Táto skutočnosť umožňuje predpokladať centrálnu pozíciu mariánskej úcty už u našich predkov. Mariánska úcta je zdrojom zbožnosti aj v Uhorsku, ktoré fungujúce prejavy mariánskeho kultu prevzalo z Moravy a zachovalo v centrálnej pozícii.
S mariánskou úctou sa v dejinách našej cirkvi spája celý rad dôležitých udalostí a svätýň, ktoré patria k symbolom duchovnej tradície. S nimi sa národ a veriaci prirodzene identifikujú bez ohľadu na aktuálne politické či ideologické dianie. Vedomá a stáročiami pretrvávajúca živá úcta je preto nielen prejavom ľudovej zbožnosti či kolektívnej identity, ale potvrdením historickej pamäti spoločenstva a jasným svedectvom nepretržitej Božej prítomnosti a ochrany národa. Hlavným motívom, ktorý spája rozličné udalosti nadprirodzenej povahy v prostredí Gréckokatolíckej cirkvi (napr. slzenie ikony, jej zázračná záchrana z ohňa, zjavenie sa pri prameni vody, ochrana pred útokom bezbožníkov a pred epidémiami a pod.), je tiež strach zo straty viery a identity. Tento motív dotvára obava z úpadku duchovného života, z ktorého plynú šarvátky, roztržky a nevraživosť.
Motív stálej ochrany pred viditeľným i neviditeľným nepriateľom sa preto zvýrazňuje v tradične uctievaných obrazoch Bohorodičky. V zachovaných legendách a duchovných piesňach o nich sa poukazuje na teofanicko-historický aspekt viery sprítomnený aj v pretrvávajúcej úcte ku klokočovskému obrazu Božej Matky. Púte a procesie k obrazom Bohorodičky vyjadrujú túžbu sprítomniť udalosť spojenú s ochranou pred nepriateľmi.
Mariánske svätyne sú centrom duchovnej a kultúrnej obnovy, kde ľudová nábožnosť a tradícia predstavuje súhrn hodnôt, ktoré na základe historickej skúsenosti a tradície odpovedajú na najvýznamnejšie existenčné otázky. Ľudová nábožnosť má schopnosť oživujúcej syntézy, ktorá v sebe zjednocuje božské a ľudské, spája ducha a telo, cit s rozumom, spoločenstvo s Cirkvou, osobu so spoločenstvom a vieru s vlasťou. Pre gréckokatolíkov sú takými mariánskymi svätyňami chrámy s milostivými obrazmi Bohorodičky. Patria k nim však aj pútnické miesta v obradovo západnej (latinskej) Cirkvi, napr. v Levoči alebo Šaštíne, kde sa k veriacim západného obradu uctievajúcim Božiu Matku pridávajú aj gréckokatolíci slávením bohoslužieb v byzantskom obrade, aby tak svedčili o prítomnosti viery predkov a dedičstve otcov.
