ROZHOVOR (Juraj Gradoš; foto: archív rodiny Fuchsovcov)

Kríza spoločnosti sa najviac ukazuje v kríze rodiny. Nedôvera, nevera, odcudzenie… Tieto zranenia sa stávajú aj súčasťou kresťanských rodín. Ako ich odstrániť? Ako ich uzdraviť? Tieto otázky trápia mnohých manželov.

Nebojíte sa hovoriť o sebe, o svojom živote na verejnosti?
Oto: Nie, nebojím sa.

Eva: Nemám problém hovoriť o sebe, ale je to veľmi ťažké, lebo mi to znova pripomína minulosť a všetko, čím som si prešla. Spomínanie na tieto udalosti je pre mňa bolestivé.

Ako sa môže z dobrého vzťahu dvoch milujúcich sa osôb stať mínové pole?
Eva: Je to jednoduché. Na začiatku je človek zaľúbený, veľa veci prehliada. Keď však príde skutočný život so svojimi problémami, vtedy zlyháva. Keď napríklad prídu deti, ukazuje sa rozdielnosť manželov, z akého prostredia vyšli, aké majú názory.

Oto: Ja vidím ako dôvod nedostatok správnej komunikácie, keď sa málo alebo zle v manželstve komunikuje. Niektoré veci ostávajú nevysvetlené. Nasledujú zranenia a presadzovanie seba samého.

Manželia v kríze sa často snažia byť spolu kvôli deťom a hľadajú pochopenie a lásku mimo manželstva. Neubližujú im tým nakoniec?
Eva: Určite nie je dobré zostať spolu iba kvôli deťom a neriešiť problémy v manželstve. Stále existuje riešenie. A ak manželia riešia svoje problémy, tak ich vzťah k deťom musí ísť bokom. Nie preto, že ich nemilujú, ale naopak. Najviac im pomôžu, ak uzdravia svoj vzťah. Často si až po rokoch, keď deti vyrastú, uvedomia, ako im pri „záchrane“ svojho manželstva ublížili. Ako veľmi zasiahla manželská kríza do života detí.

Oto: Otvorené manželstvo nepomáha ani rodičom, ani deťom. Naopak, spôsobí iba ďalšie zranenia. Jediné plus vidím v tom, že ak manželia zostanú spolu, získajú čas niečo riešiť. Nehovorím, že rozvod je lepší, ale ani jedno, ani druhé nie je dobrá cesta. Často sa tento spôsob života manželov stane „štandardom“ a snaha o skutočnú záchranu manželstva ide bokom. Poznáme to z vlastnej skúsenosti.

Často pomoc vo forme poradní, psychológov a terapeutov zlyháva. Čo môže naozaj pomôcť pri záchrane vzťahu?
Oto: My sme spočiatku nevyhľadávali pomoc u iných. Chceli sme si to vyriešiť sami. Dnes je taká doba. Ak niečo nefunguje, tak to vymením. Keď sa pokazí televízor, kúpim druhý. Keď mi to škrípe s manželkou, nájdem si „iný, lepší model“ s pokrokovými funkciami. Napriek tomu, že je doba taká, dá sa fungovať aj inak. My sme našli Kurz Rút v Centre pre rodinu na Sigorde a to nám pomohlo.

Eva: Ani ja som na začiatku nevedela, čo robiť. Modlila som sa a keď kríza vrcholila, vyhľadala som kňaza, ktorý ma duchovne viedol. Jeho základná otázka bola: „Chceš zostať vo vzťahu s manželom?“ Odpoveď som poznala, a dokonca som vedela, aj kde boli chyby, ktoré nás doviedli do súčasného stavu. Aj keď som seba samu nepovažovala za ideálnu, problém bol podľa mňa v manželovi. Lebo nebol presne podľa mojich predstáv. Nerobil, čo som chcela. Kňaz mi vtedy povedal, že v manželstve sa nemá brať, ale dávať. Nemám čakať, že mňa manžel urobí šťastnou, ale ja mám urobiť šťastným manžela. To som nepočula prvýkrát. Ale až teraz som si povedala: „Skúsim to.“ A začala sa zmena môjho života. Čím viac som sa snažila, tým viac som vnímala, koľko chýb som napáchala sama. A tak som videla, čo mám naprávať. Keď som teda vstupovala do pokory, Boh vstupoval do nášho vzťahu a naprával ho. Zároveň uzdravoval moje zranenia. A čo teda pomáha? Modlitba, pokora a láska. Veľmi veľa lásky. A v nej odpúšťať minulosť.

Čo znamená odpúšťať?
Oto: Uzdravovať samého seba. Odpútať sa od človeka, ktorý mi ublížil. A keď mu odpustím, vtedy sa od neho skutočne oslobodím. Aj od toho, čo mi urobil.
Eva: V prvom rade je to každodenná činnosť. Stále príde konflikt či zranenie, ktoré treba odpustiť. Mne osobne pomohlo poznanie, ako ja sama veľmi potrebujem odpustenie. Od Boha, od ľudí okolo seba. A ak ho dostávam, mala by som aj ja odpúšťať. A milovať, lebo som milovaná. Bez odpustenia to v manželstve nejde. Nie je to zabudnutie. Ale ak dokážeme prekryť zranenie láskou, tak nám spomínanie na tieto ťažké okamihy života nespôsobuje bolesť.

Oto: Odpustenie, ako aj láska, to nie je cit. Je to rozhodnutie. A keď sa človek rozhodne odpustiť, začína sa proces odpúšťania a zároveň uzdravovania. Samozrejme, trvá to nejaký čas. Ale na začiatku sa treba správne rozhodnúť. A Boh doplní, čo na to potrebujeme.

Môže byť rozvod niekedy riešením?
Oto: Prirodzeným spôsobom sa dá zachrániť každé manželstvo. Čo nie je možné človeku, je možné Bohu. No niekedy pri ťažkých situáciách v rodine, ako je týranie, alkoholizmus, drogová závislosť či psychická porucha, je rozluka manželov riešením, ktoré môže ochrániť partnera a deti, čo sa týka zdravia alebo dokonca života. Najmä ak ten druhý nechce spolupracovať. Niekedy niet ani čo rozlúčiť, lebo manželstvo ani nevzniklo. Ostatné ťažkosti sa dajú riešiť. Naozaj sa to dá.

Eva: Ak ten druhý nechce zmeniť svoj život a chce naďalej ubližovať, prípadne nevie prestať ubližovať, treba hľadať iné riešenia ako rozvod, napríklad rozluku manželov.

Niekedy manželia hľadajú pomoc, inokedy nie. Ako to vidíte vy?
Oto: Závisí to od úrovne manželského problému. Treba však myslieť na to, že zakrývanie problému výletmi, sexom a podobne samotný problém nerieši.

Eva: Treba hľadať cestu uzdravenia. Nechať uzdraviť svoje vnútro a vzťah. A to sa dá iba v Bohu. Ak toto nenastane, tak malý problém spôsobí cez staršie zranenia veľký konflikt. Znovu človek prežíva staré bolesti.

Môžu si manželia uzdraviť zranenia sami? Nepotrebujú pomoc iných?
Eva: Určite potrebujú.

Oto: Minimálne Svätého Ducha.

Eva: Treba sa na druhého pozerať Božími očami. To človek prirodzene nevie. Ale napríklad Kurz Rút či Manželské večery môžu byť veľmi nápomocné pri uzdravovaní manželov a manželstva ako takého. Manželia síce mnohokrát počujú už počuté, ale až tu pochopia význam slov a konečne budú skutočne počuť. Toto nie je o vedomostiach, ale o konkrétnom hľadaní a riešení všetkých problémov.

Oto: Na takýchto stretnutiach to prežijú. Táto dynamika je ešte dôležitejšia ako teória.

Čiže tu pomáha Cirkev.
Oto: Áno. V dobrom manželstve majú byť traja – muž, žena a Boh.

Eva: Kňaz často ponúkne iný pohľad, ktorý bežne nevidíme. Modlitba, sviatosť zmierenia… To všetko vedie človeka k uzdravovaniu zranení.

Oto: V Cirkvi, medzi skutočne veriacimi, nenájde zranený človek odsúdenie, ale priateľov.

Niekedy sa manželka upne na Boha. Ako to vníma muž?
Oto: Zraňuje to. Stáva sa, že manželka je na púti, na modlitbách, v spoločenstve, ale doma nie je. Chýba tak spoločne strávený čas. Namiesto uzdravovania to spôsobuje ďalšie zranenia a ešte väčšie odcudzenie manželov. Niekedy manželka vníma Ježiša ako svojho muža a všetko intímne, čo prežíva so svojím manželom, jej i jemu ubližuje. V podstate je to extrém.

Ako predísť všetkým týmto problémom?
Eva: Komunikovať. Vzájomne si hovoriť o problémoch. Ako ich cítime a vidíme. Počúvať a chápať toho druhého, zaujímať sa o neho. Do manželstva si prinášame rôzne zranenia, ktoré ho ovplyvňujú. A ak o nich nerozprávame, tak ten druhý nechápe, prečo tak reagujeme a konáme, ako konáme.

Oto: Nesúdiť. Nesekírovať. Často sa to deje bezdôvodne. Je nutné okrem vôľovej lásky nezanedbávať ani tú citovú. Tráviť spolu čas. Prejavovať si lásku navonok. Rozprávať sa a riešiť zranenia, lebo inak sa prehlbujú. Zároveň je dôležité správne skĺbiť batôžky s výchovou, poznaním, zvykmi, ktoré si manželia prinášajú do spoločného života. A to sa nedá bez komunikácie. Je to naozaj dôležité. Od jedla až po výchovu detí.

Eva: Aj spôsob riešenia konfliktov môže byť odlišný, ba priam protikladný. Jedni sa urazia a majú tichú domácnosť, iní si to navzájom vykričia. Ďalší to riešia pokojne. A ak v tomto manželia nenájdu dohodu, tak sa nemôžu posunúť vpred.

Oto: Netreba si o sebe myslieť, že zmeníme toho druhého. Musím sa meniť sám. A deje sa to vtedy, ak dám do popredia vzťah a nie seba.

Eva: Netreba sa za každú cenu prispôsobovať. Treba komunikovať a hľadať niečo spoločné. A popritom sa učiť jazyku lásky svojho partnera a ním mu ponúkať svoju lásku.