ROZHOVOR (Martin Mráz, Jaroslav Girovský) V roku 1992 ste nemali ani 35 rokov, keď vás Ján Pavol II. vymenoval za biskupa. Ako si spätne spomínate na rozhodnutie pápeža vymenovať takého mladého biskupa?
Nielen vek, ale aj fakt mnohých nenaplnených plánov do budúcnosti v Kongregácii Najsvätejšieho Vykupiteľa ma istým spôsobom vyľakali. Nebol to strach z práce, ale neistota v novej situácii, do ktorej ma stavala biskupská služba. Moja desaťročná pastorácia a riešenie praktických problémov medzi ľuďmi bolo predsa čosi iné ako reprezentácia Cirkvi a zodpovednosť za správne organizovanie náboženského života v eparchii. Aj keď dominantná zodpovednosť bola na pleciach sídelného eparchiálneho biskupa, predsa som cítil, že na mnohé veci budem musieť reagovať aj ja. Pritom všade mi pripomínali, že som ešte mladý a mnohé veci s odstupom času uvidím ináč. Mnohokrát som si dával otázku, na čo je dobré, že som musel opustiť mnohé začaté aktivity, keď na taký dôležitý post v Cirkvi sú aj tak potrebné väčšie skúsenosti a kontakty, ako boli tie moje. Nebol to vôbec ľahký začiatok, aj keď mnohí prejavovali svoje prekvapenie i uznanie nad mladosťou biskupa.

Spomínate si ešte na svoje prvé stretnutie už ako biskupa s Jánom Pavlom II.?
Prvé stretnutie s Jánom Pavlom II. sa udialo veľmi skoro po biskupskej chirotónii – vysviacke, lebo hneď v tom roku bola moja prvá návšteva ad limina. Všetko bolo pre mňa nové a veľmi silné, aj keď nie všetko zrozumiteľné. Ranná svätá omša s pápežom, osobné stretnutie pri rozhovore s Jánom Pavlom II., spoločný obed aj generálna audiencia s podaním si ruky – to všetko boli mimoriadne udalosti v živote mladého biskupa. Dojem z prvého stretnutia s Jánom Pavlom II, ktorý som si doniesol, je pre mňa až podnes príkladom jednoduchého správania sa biskupa voči ľuďom s vážnym záujmom o ich problémy.

Čím boli naplnené prvé roky vašej biskupskej služby?
Okrem úradu a vizitácií vo farnostiach som ako pomocný biskup stále mal možnosť pokračovať v pastoračnej službe medzi ľuďmi. Pretože v tom čase bolo málo kňazov a vracali sa nám farnosti od pravoslávnych, bolo treba na nutný čas prevziať kľúče od cerkvi i „farárske“ povinnosti, ktoré som ako biskup zastával na mnohých miestach na rozlične dlhé obdobie. Takto som od jesene do leta obsluhoval farnosť Ulič, počas ďalšej zimy som zastupoval farnosť Becherov, ale aj Fulianku a Haburu a v neskorších obdobiach bolo potrebné aj zastupovanie chorých kňazov na kratší čas. Samozrejme, v priebehu týždňa som vybavoval poštu a stránky na biskupskom úrade. Toto obdobie ma naučilo chápať, že biskupská služba nesmie byť iba úradníckou, ale skutočne pastoračnou. Preto ten prechod z kňazskej služby do biskupskej pre mňa nebol až taký citeľný, ale zato veľmi užitočný.

Návšteva Jána Pavla II. v Prešove bola určite ocenením a veľkým povzbudením pre celú Gréckokatolícku cirkev. Už vtedy sa rozprávalo o potrebe zriadiť na Slovensku nové gréckokatolícke biskupstvo?
Organizáciu príprav na návštevu Jána Pavla II. v Prešove som dostal na starosť spolu s tímom, ktorý bol zložený zo zástupcov mesta, polície a zdravotníkov. Veľmi neobvyklým bol záujem pápežského ceremoniára Mons. Mariniho o oblečenie pápeža do východnej mantije pri slúžení mariánskeho akatistu v Prešove, od čoho neskôr upustil. Tento pre gréckokatolíkov na Slovensku historický akatist bol veľkou demonštráciou návratu Gréckokatolíckej cirkvi na scénu našich dejín. Myšlienka existencie nového gréckokatolíckeho biskupstva na Slovensku tu však bola už aj predtým, keďže tu boli aj kňazi, ktorí sa stále cítili byť kňazmi Mukačevskej eparchie. Tá sa totiž pred povojnovým rozdelením hraníc rozprestierala aj na území Zemplína.

Ako ste prijali správu, že práve Košice sa stanú biskupským mestom a vy jeho biskupom?
Keďže som bol zainteresovaný do hľadania modelu nového biskupstva, prijatá správa o ustanovení bola už len potvrdením záujmu Svätého Otca o spravodlivé usporiadanie farností, ktoré boli po vojne dané iba do dočasnej správy Prešovskému biskupstvu. Už spomínaní starší kňazi navrhovali, aby sa sídlom nového biskupa stali Michalovce a ako jeho rezidencia sa využil kláštor redemptoristov, ktorý bol predtým v rukách pravoslávnej Michalovskej eparchie. Keďže mňa samého ešte ako viceprovinciála redemptoristov stálo mnoho úsilia, aby som získal kláštor späť súdnou cestou na obnovu misionárskej činnosti, nechcel som zrušiť sídlo Michalovskej viceprovincie. Preto som bol veľmi rád, keď apoštolský nuncius navrhol za sídlo biskupa Košice s odôvodnením, že ako metropola východu má aj všetky druhy spojenia a leží v strede medzi Spišskou Novou Vsou na západe a Sobrancami na východe.

Už v roku 1787 bol zriadený gréckokatolícky vikariát so sídlom v Košiciach. Rôzne nepriaznivé okolnosti spôsobili, že bol neskôr prenesený do Prešova. Vy ste sa sem ako hlava miestneho spoločenstva Gréckokatolíckej cirkvi po 210 rokoch z Prešova vrátili v úrade apoštolského exarchu. Čím gréckokatolíci za tie roky obohatili toto mesto?
Byť biskupom v meste, kde Katolícka cirkev má už svoje historické biskupstvo západného obradu, je istou výzvou a pozvaním k väčšej spolupráci v rámci tej istej viery. Boh sa nevzdáva myšlienky, aj keď v roku 1787 ľudia neprijali toto rozhodnutie Cirkvi a navrhnuté usporiadanie, hoci už vtedy to malo svoju logiku. Strašila ma len tá zelená lúka, na ktorej malo vzniknúť nové biskupstvo. Z akých prostriedkov ho vybudovať? Ale keď som už raz povedal: „Da budet voľa tvoja“, tak som to chcel hovoriť vždy znova a znova. Vravel som si: „Veď nebudujem svoju inštitúciu, je to Cirkev – Božie dielo.“ Fakt, že Cirkev na území Košíc „dýcha oboma stranami pľúc“, je obohatením vedomia katolicity, ktorá sa na tomto území prihovára ľuďom oboma obradmi. Pre ľudí prichádzajúcich sem z východu i západu je veľkým prínosom, že v tomto meste sa môžu na svojho biskupa obrátiť rímskokatolícki i gréckokatolícki veriaci. Táto blízkosť veriacich a kňazov má veľký význam obzvlášť, keď si uvedomíme, aké vzťahy prevládali predtým. To, že mesto je v „rukách“ dvoch katolíckych biskupov dvoch rozličných obradov, je veľkou skutočnosťou, ktorá je výzvou aj pre veriacich týchto obradov, aby si boli vzájomným obohatením.

V roku 2017 si pripomínate aj svoje osobné životné jubileum – šesťdesiate narodeniny. Čo by ste si priali do ďalších rokov súkromného života, ako aj do ďalších rokov biskupskej služby? A čo prajete Košickej eparchii?
Neviem si priať konkrétne veci, ale chcel by som ostať človekom s patričnou ľudskosťou. No pritom ničím nezmenšiť to, na čo som povolaný, lebo sviatosť kňazstva ako tajomstvo Cirkvi je prostriedkom spásy. A mojou túžbou je dôjsť k spáse skrze tento prostriedok ustanovený Kristom, ktorý ma povolal a ustanovil za svojho apoštola. Keďže k službe ohlasovateľa evanjelia patrí aj správne vedenie ľudí, prial by som si čím jasnejšie odpovedať ľuďom na zložité otázky ich života, aby ich nezmiatol myšlienkový chaos, ktorý odvádza človeka od večnej pravdy, ktorou je Boh. A Košickej eparchii želám dobrých a obetavých kňazov, ktorí správne povedú veriacich a utužia silu rodiny, ktorá je domácou Cirkvou.