SLOVO O IKONE (Milan Gábor) V poradí druhým historickým prvkom, ktorý sa spája s ikonografiou sviatku Pokrova, je blachernský „zvyčajný div“. Storočie po videní sv. Andreja, blázna pre Krista (v roku 911), spomínajú byzantské kroniky príbeh o ďalšom plášti, ktorý priťahoval zástupy do blachernského chrámu. Ako uvádza E. Sendler, byzantský vojvodca Roman IV. Diogenes, ktorý bol v rokoch 1068 – 1071 byzantským cisárom, našiel v roku 1061 ikonu Bohorodičky, ukrytej pred ikonoborcami pod omietkou steny blachernského chrámu. Každý týždeň v piatok počas večierne sa hodvábny závoj, ktorý ikonu Bohorodičky zakrýval, sám zodvihol a v sobotu popoludní o pätnástej hodine sám klesol. Tento div sa pravidelne opakoval až do roku 1204, čo je obdobie, keď v dôsledku znesvätenia a zničenia blachernského chrámu upadol do zabudnutia.
Tretím historickým prvkom, ktorý má súvis s ikonou Pokrova, je zázrak sv. Romana Sladkopevca. Je však dôležité poznamenať, že nijako nesúvisí s víziou sv. Andreja, pretože sa udial v 6. storočí za vlády cisára Justinána a nie v blachernskom chráme, ale v Chráme sv. Sofie v Konštantínopole.
Sv. Roman Sladkopevec
Vo väčšine ikon Pokrova je súčasťou tohto výjavu jeho prítomnosť motivovaná predovšetkým úlohou diakona, ktorú vykonával v blachernskom chráme. Možno predpokladať, že sa na ikonách objavuje aj na základe toho, že jeho sviatok sa slávi v ten istý deň ako Pokrov, teda 1. októbra.
Zázračná udalosť
V životopise sv. Romana Sladkopevca sa uvádza, že pochádzal zo sýrskeho mesta Emes. Najprv bol v jednom chráme v Bejrúte ponomarom (členom chrámového personálu – zodpovedal za čistotu chrámu, zvonil k bohoslužbám, zapaľoval sviece a podával kadidlo), potom odišiel do Konštantínopolu. I tu pôsobil ako ponomar v Chráme sv. Sofie. Pretože nedokázal plynule čítať po grécky (pochádzal zo Sýrie), nezúčastňoval sa na chrámovom speve. Od mladosti žil v zbožnosti, pôste a častej modlitbe. Pre jeho zbožný život si ho obľúbil patriarcha Eutymios. Dával mu rovnaké odmeny ako všetkým klerikom (pod pojmom klerik sa tu myslia nositelia nižších svätení). Jeho kolegovia mu závideli, a tak v predvečer sviatku Kristovho narodenia, keď bol v chráme prítomný samotný cisár, donútili klerici Romana počas slávnostných bohoslužieb vystúpiť na ambón a spievať. To ho veľmi ponížilo, pretože nevedel spievať. Po ukončení bohoslužieb zostal v chráme, dlho sa modlil a plakal pred ikonou Bohorodičky. Tá sa mu v noci zjavila vo videní, podala mu akýsi zvitok pergamenu (po gr. kontakion, teda kondák) a nariadila mu ho zjesť. Keď sa Roman prebudil, pocítil veľkú duchovnú radosť a osvietenie rozumu. Nasledujúceho dňa (na sviatok Narodenia Krista) šiel do chrámu a keď nastal čas zaspievať chválospev sviatku, vystúpil Roman na ambón a krásnym hlasom začal spievať:
„Dnes Panna rodí večného Boha. Zem ako dar neprístupnému ponúkla jaskyňu. Anjeli s pastiermi ho oslavujú. Mudrci s hviezdou k nemu putujú, lebo večný Boh z lásky k nám sa narodil ako dieťa.“
Všetci, ktorí ho počuli, boli vo vytržení. Keď Roman dokončil pieseň, patriarcha sa ho pýtal, odkiaľ sa uňho vzala taká múdrosť. Roman nezatajil zázrak Bohorodičky, ale pokorne ho vyznal. Klerici v zahanbení prosili Romana o odpustenie. Patriarcha ho neskôr vysvätil za diakona. V tomto stave Roman zomrel v prvej polovici 6. storočia. Je autorom mnohých liturgických spevov a hymnu akatist.
