PRÍBEH (Marta Gromošová) Chodiť v detstve na nemčinu znamenalo pre mňa to isté, čo pre Richarda Müllera navštevovať hodiny klarinetu. Kým jeho kamaráti otvorene posielali hrať do Moravanky, na moju adresu odznievali vtipné texty, prípadne citáty z filmu s Viačeslavom Tichonovom Sedemnásť zastavení jari, ktoré sú na tomto mieste nepublikovateľné. Obidvaja, niekdajší Zlatý slávik aj ja, sme sa cítili šikanovaní, hoci sa to vtedy tak nebralo.
Sobotňajšie popoludnie znamenalo pre mňa zopakovať slovíčka, zložiť knižku, zošit, sivý peračník s bordovými lastovičkami a prejsť dolu našou ulicou až k zvonici na Šváboch. Na pravej strane priekopy sedeli na hrdzavom zábradlí chlapci. Aj bez publika dokážem zakopnúť na rovnej ceste, lebo zásadne sa nepozerám pod nohy, ale kochám sa okolím, no vo vypätých situáciách to býva ešte oveľa horšie. Dávala som obrovský pozor, aby som sa spoločensky neznemožnila, aby som nezakopla alebo sa nezdrúzgala rovno pred nimi. Doma som si síce nacvičovala pohŕdavé pohľady do zrkadla, pyšné potriasanie hlavou a opovržlivé zvuky, ale pri presile zlostných detí som len prešla so sklonenou hlavou a svojím strážnym anjelom čo najrýchlejšie popri nich.
Za zeleným plotom bol svet celkom iný! Hneď pri bráne ma čakal obrovský vlčiak Ami. Bol taký priateľský, že mi ani nenapadlo báť sa ho. Do dlhého gazdovského domu s prednou izbou sa vchádzalo cez tmavú predsieň. Vľavo bola učebňa, teda obývacia izba s obrovskou knižnicou, krbom, klavírom a nábytkom, aký sme my doma nemali. Pán profesor hovoril siedmimi jazykmi a mal nevädzovomodré oči. Hodiny nemčiny boli všetkým! Ebenové sošky na kozubovej rímse, názornosť pri učení sa slovíčok, keď pán profesor niekoľkými ťahmi redisového pera nakreslil do zošita Ernu, ktorá niesla tortu a pochvaľovala si: „Hm, die Torte ist gut!“ Za domácu úlohu som mala celý obrázok vymaľovať, naučiť sa krátky textík a farby po nemecky. Pán profesor písal obecnú kroniku, opatroval staré a veľmi staré, a vzácne veci, po večeroch hrával na klavíri a k všetkým bol nesmierne úctivý.
Otec mi nemčinu vymyslel aj mi ju platil. Na konci mesiaca som priniesla v peňaženke desať korún, lebo som mala dohodnuté mesačné splátky. Najväčším prekvapením pre mňa bývali Vianoce a koniec školského roka. Pod stromčekom ma čakala knižka podľa aktuálnej ponuky s osobným venovaním, no a na konci roka aj diplom za vzorné správanie a výborný prospech v predmete nemecký jazyk. Po prvýkrát som na nemčine zatúžila po desaťdielnych Dejinách umenia, videla som obraz cisárovnej Márie Terézie aj so všetkými deťmi. Ovievala som sa vejárom z pštrosích pier, keďže sme si na hodine povedali, že pštros sa po nemecky povie Strauss, kým vejár zo slonoviny mal žltkastú farbu a pri rozprestieraní jednotlivé pásiky klopali jeden o druhý. Dodnes mám v nose vôňu santalového dreva a škorice, ktorou stará pani nešetrila pri ťahaní jablkovej štrúdle.
V jari sme mávali hodiny na dvore. Svojou architektúrou to však bol skôr parčík. Kvety a stromy boli vysadené tak, že tam vždy čosi kvitlo, voňalo, udivovalo svojou krásou. Pán profesor vyvliekol štyridsaťročný kaktus aloe vera, ktorý nechceli ani v mestskom parku, na stôl priniesol malinovú šťavu a občas sa na našu hodinu nemčiny prišli pozrieť aj trasochvosty a sýkorky.